PARAFÍLIE V AKTIVITE
Weiss (2017) spomína, že parafílie v aktivite sú charakterizované ako poruchy v spôsobe dosiahnutia sexuálneho vzrušenia a uspokojenia.
Voyerizmus
Podľa Weissa (2017) niekedy sa popri voyerizme používa názov skoptofília, či sliedičstvo. Vzrušenie je u tejto deviácie dosiahnuté sledovaním intímneho počínajúceho anonymného objektu, nahým, vyzliekajúcich, či masturbujúcich objektov, párov. Možné alternatívy blízke voyerizmu sú podľa Moneyho (1996b, in Weiss, 2017) skoptolagnie (pozorovanie ľudí v priebehu sexalnych aktivít), skoptofília (legálne pozorovanie nahých objektov), mixoskopia (pozorovanie párov pri súloži), piktofília (preferencia pornografických scén, videonahrávok seba samého alebo s partnerom). Tieto preferencie na rozdiel od pravého voyerizmu väčšinou nespĺňajú požiadavku anonymity objektov, nakoľko objetky vedome vedeli, že sú sledované. Weiss (2017) uvádza, že určitá sexuálna zvedavosť je asi vlastná väčšine žien a mužov, avšak v prípade pravej deviantnej motivácie sa takéto správanie stáva preferovaným spôsobom vzrušenia a je uprednostňované pred partnerskými sexuálnymi aktivitami a to i v situáciách, kedy je sexuálny partner preferovaného veku a pohlavia dostupný a kedy neexistuje ani sociálna prekážka sexuálnej interakcie. Podľa Bancrofta (1989) in Weiss (2017) je najčastejším vysvetlením pre voyeristické správanie je predpoklad, že ide o sexuálnu stimuláciu bez hrozby sexuálneho kontaktu, či odmietnutia.
Exhibicionizmus
Weiss (2017) spomína, že vzrušenie je u enhibicionizmu dosiahnuté odhalovaním genitálu pred neznámymi ženami alebo dievčatmi. Toto odhalenie je niekedy spojené s erekciou a s masturbáciou (nie však zakaždým). Expozícia genitálu môže prebiehať pred osamelou ženou alebo skupinou viac žien alebo dievčat. Exhibicionizmus patrí k najčastejšie sa vyskytujúcim sexuálnym deviáciám. Je silne nutkavého charakteru a má preto i vysokú špecifickú recidivitu. U niektorých exhibicionistov sa potreba expozície genitálu objaví len v určitých obdobiach, napríklad v období psychickej krízi, či v situáciii manželského konfliktu, v medziobdobí nutkanie k exhibícií naliehavo necíti. Väčšina našich a zahraničných sexuológov uvádza, že medzi exhibiocionistami majú najväčšie zastúpenie mladí muži, predovšetkým vo veku tretej dekády. Podľa Zvěřinu (1990) in Weiss (2017) pre delikventov spojených s vysokou sexuálnou aktivitou (vystavovanie genitálu, sexuálnej agresie) platí zásada, že nebezpecnosť páchateľa výrazne klesá po dosiahnutí tridstiatehopiateho roku veku. Autor tento trend rozumie ako výsledok pôsobenia pohlavného pudu. Aj napriek veľký počet výskumov zameraných na zistenie osobnostných charakteristík exhibicionistov neexistujú dôkazy, ktoré by svedčili o možnosti vytvoriť nejaký určitý psychologický profil týchto jedincov. Sú väčšinou charakterizovaní ako muži uzavretí, hanbliví, vnútorne neistí, sociosexuálne retardovaní. Z hľadiska psychopatologického je exhibicionizmus okrem epilepsie najčastejšie spájaní s neurózami, mentálnym defektom a s psychopatiami (poruchami osobnosti).
Fróterizmus
Podľa Weissa (2017) sa názov vyskytuje aj v podobe fróterstva, kedy je vzrušenie dosiahnuté trením sa o anonymné, neznáme ženské objekty v tlačeniciach. Muži trpiaci touto poruchou predstierajú, že sa tela ženy dotýkajú svojim erigovaným penisom náhodou a neúmyseľne, ničmenej táto činnosť im prináša vzrušenie a nezriedka končí i ejakuláciou na šaty dotyčných objektov. Do stretu so zákonom sa dostávajú len zriedka, pretože väčšina žien nerada riskuje verejnú scénu upozornením na správanie páchateľa a radšej sa snaží odsunúť na iné miesto bez viditeľného odmietnutia. Niekedy si ženy uvedomia, že sa stali objektom fróterstva až dodatočne, keď zistia znečistenie odevu spermatom. Aj fróterske aktivity sú charakterizované väčšinou vysokou nutkavosťou.
Tušérstvo
Ako uvádza Weiss (2017) tušér dosahuje vzrušenie dotykmi na intímnych miestach anonymných ženských objektov. Tento deviant obyčajne siahne náhodou na oblasť intímnych partií alebo genitálu okoloidúcich neznámych žien. Niekedy pritom realizuje svoje dotyky zozadu. Frotérske a tušerské správanie sa nezriedka súčasne vyskytuje u jedného devianta. Oba tieto aktivity už radíme ku kontaktnému deviantnému správaniu, kedy páchateľ svojim počínaním narušuje nielen psychické, ale aj fyzické teritórium bez súhlasu svojich sexuálnych objektov. Frotéri ani tušéri pritom nenadväzujú so svojim objektom ďalší bližší (napríklad) verbálny kontakt.
Sadizmus a masochizmus
Podľa Weissa (2017) je u sadizmu dosiahnutá dominancia, totálnou kontrolou objektu. Sadista je vzrušovaný fyzickým a duševným utrpením obetí a pocitom, že obeť je plne v jeho moci. U masochizmu je vzrušenie dosiahnuté totálnym sa odovzdaním sa partnerovi, vlastným ponížením, či utrpením. V pravom slova zmysle by sa mal termín sadomasochizmus používať, iba vtedy, keď sadomasochistické aktivity sú zdrojom sexuálnej stimulácie alebo podmienkou sexuálneho uspokojenia. Sadomasochistické (SM) aktivity sa u heterosexuálov i homosexuálov najčastejšie vyskytujú vo forme tzv. partnerského sadomasochizmu , kde sú potreby potreby partnerov komplementárne, odohrávajú sa po vzájomnom súhlase a bez pocitu viny alebo hanby. U tejto formy teda nemusí byť splnená podmienka anonymity objektu, ktorá je obyčajná u ostatných deviáciách v aktivite. Fedoroff (2008, in Weiss , 2017) teda zdôrazňuje, že pre diagnózu pravého sadizmu je esenciálna podmienka nesúhlasu obeti, ktorú pravý partnerský sadomasochizmus nespĺňa. Kvôli obmedzenej platnosti pojmu samomasochizmus i kvôli jeho nedostatočnej popisnej hodnote sa v poslednej dobe i v odbornej literatúre stále viacej užíva pojem BDSM (Boudage – otroctvo, ale i zviazanie, discipline- výcvik, D dominancia a submisivita v sexe, napríklad hra na otroka a pána, SM – sadizmus a masochizmus, aktivity so silnými fyzickými vnemami). Medzi základné praktiky BDSM patrí:
Zmyslová deprivácia ako obmedzenej schopnosti submisívneho sexuálneho partnera používať jeden alebo viacej zmyslov: hmat, sluch, zrak, čuch alebo chuť.
Bondage ako obmedzenie pohybu prostredníctvom zviazania.
Spanking ako výprask predvádzaný v rámci erotickej hry.
Hry so svorkami ako používanie rozličných predmetov, ich pomocou je možné zovrieť väčšie či menšie kúsky kože, väziva alebo svalstva.
Ponižovanie ako cieľ pre zvýraznenie dominantného a submisívneho postavenie jedinca.
Roleplay ako sexuálna praktika, pri ktorej sexuálny partneri hrajú roly k posilneniu sexuálnych fantázií.
Elektrostimulácia, elektrotortúra ako pôsobenie prúdu, kedy dochádza k intenzívnemu prekrveniu ako zadných rodidiel, tak i celej malej panvy.
Sexuálna asfyxifília
Weiss (2017) uvádza, že je deviácia, pri ktorej dochádza ku sexuálnemu vzrušeniu a niekedy i ejakulácií pri pridusení. Táto deviácia je málokedy primárne motivovaná masochisticky. Jej podstatou je navodenie mozkovej hypoxie, čo má za následok stratenie vedomia, prípadne aj halucinácie. Tento jav nastane priškrtením karotíd alebo použitím igelitového sáčku, kedy asfyxilik nadobudne stav zníženého okysličenia mozgu. Asfyxifilné aktivity nie raz končia i smrťou devianta, nezriedka sú však mŕtvi nachádzaní v prevlečení do ženských šiat, u tejto deviácií môže byť prítomná i silná transvestitická zložka.
Sadizmus peudopedagogický
Weiss (2017) spomína, že zvláštnou formou sadizmu, zameraného predovšetkým na deti a dospievajúcich je sadizmus pseudopedagogický, či výchovný. Hlavným znakom je dôraz na poslušnosť a disciplínu. Aj v rodine sa môže jedinec trpiaci touto deviáciou prejaviť ako extrémnych dôrazom na podriadenosť, disciplínu a poslušnosť, snahu nad dominanciou nad objektom. Jedinci takto zameraný vyhľadávajú profesiu , ktoré im umožňujú realizáciu potreby moci nad inými. Výchovávateľský sadizmus sa nazýva aj dippoldizmus. Zveřina (1995) in Weiss (2017) označuje aj sadizmus fetišistický. U tohto typu sadizmu je objekt ako celok v pozadí a erotická fascinácia sa týka len rekvizít, ktoré nejako súvisia s násilím. Táto preferencia môže mať povahu fantazijnú ideatorský sadizmus.
Iné deviácie v aktivite
Erotografománia
Weiss (2017) uvádza, že pri tejto deviácií sa vzrušenie dosahuje písaním správ s erotickým obsahom anonymným ženským objektom. Erotrografoman pri písaní zvyčajne masturbuje. Vzrušuje a uspokojuje ho predstava, ako adresátka číta jeho správu a eventuálne aj predstava, čo pri tom prežíva. Tieto správy majú častokrát sadistický charakter. Niekedy stačí erotografomanovi k sexuálnemu uspokojeniu stačí opisovanie erotických scén spojených s masturbáciou bez ich následného odoslania cudzím ženám.
Telefónna skatofília
Weiss (2017) uvádza, že táto deviácia je svojou podstatou podobná predchádzajúcej, vzrušenie je tu dosiahnuté anonymnými telefonátmi s erotickým obsahom. Brichcín a Kalvach (1997, in Weiss, 2017) spomínajú, že zo sexuologického pohľadu ide prejav poruchy dvorenia, v niektorých prípadoch tiež patologická sexuálna agresivita, ale vo verbálnej podobe. Mužov, ktorých vzrušujú hovory s erotickým obsahom, však samozrejme nemusia sa sexuálne odchyľovať. Iné je to však v prípade, keď muž dáva pred reálnym partnerským sexom prednosť obscénnym telefonátom so ženami s náhodne vytočených telefónnych liniek. Mnohé ženy majú skúsenosti s cudzími mužmi, ktorí sa po chvíli normálneho hovoru začnú vypytovať na intímne veci, kedy začnú zvyčajne popri masturbovať. Pokiaľ je obsah ich reči pre ženu ponižujúci, je veľmi pravdepodobné, že je sadistom a je potencionálne nebezpečný. Niektorí páchatelia vôbec nerozprávajú, len zrýchlene dýchajú a produkujú vzdychy, či iné prejavy sexuálneho vzrušenia do telefónu. Väčšinou onanujú väčšinou priamo do hovoru, niekedy však môžu masturbovať i dodatočne po volaní.
Klysmafília a uretrálna manipulácia
Weiss (2017) označuje klysmafíliu ako vaginálnu alebo análnu stimuláciu prijímaním klystýru, zvyčajne naplneného teplou vodou, ale niekedy i inými látkami (čaj, alkohol, vzduch). Pri klysmafilických aktivitách sa jedná predovšetkým o masturbačnú praktiku, niekedy je však klystýr aplikovaný i v rámci heterosexuálnych, či homosexuálnych partnerských aktivít. Z fyziologického hľadiska je dráždenie rektálnej alebo vaginálnej sliznice pri prijímaní klystýru i pri následnom vyprázdňovaní zrovnateľné s dráždením pri súloži alebo pri masturbácií. Podľa Denka (1976) in Weiss (2017) je táto deviácia spojená i s inými deviántnými preferenciami, predovšetkým s masochizmom a fetišizmom. Podobné rysy ako klysmafília má i uretrálna manipulácia, kedy je erotický záujem koncentrovaný na oblasť močovej trubice.
Triolismus
Weiss (2017) spomína, že triolizmus je erotickou preferenciou spočívajúcou v pozorovaní partnerky pri sexuálnom styku s iným mužom, ukazovanie nahej partnerky iným mužom alebo v počúvaní partnerky počas milovania o ich sexuálnych skúsenostiach s inými mužmi. Niekedy sa táto deviácia prejavuje v hraní roli, kde triolista predstiera, že je neznámy muž je vo voyeristickej role, zatiaľ čo sexuálna partnerka hrá rolu cudzej ženy. Od voyerizmu sa líši predovšetkým tým, že pozorovaná osoba nie je cudzia, anonymná, aj v tom, že tieto sexuálne deviantné aktivity prebiehajú so súhlasom objektu.
PARAFÍLIE V OBJEKTE
Podľa Weissa (2017) sa označujú za parafílie v objekte kvalitatívne poruchy sexuálnej motivácie charakterizované neadekvátnym zameraním erotickej túžby, teda tým na aký objekt je orientovaná sexuálna apetencia. Patrí sem predovšetkým pedofília, fetišizmus a transvestitizmus.
Pedofília
Weiss (2017) spomína, že pedofil je teda milovník detí. U tejto deviácie ide o erotické (erotosexuálne) zameranie na objekty v prepubertálnom veku (teda na chlapcov a dievčatá bez znaku dospievania). Najčastejšie sa tu zamerajú na deti vo veku 5-12 rokov. Pedofilovia sú ľudia, ktorí preferujú ako fyzickú nezrelosť objektu, tak i neprítomnosť sekundárnych pohlavných znakov (chýbanie pubického ochlpenia, pŕs u dievok, u homosexuálnych pedofilov neprítomnosť ejakulácie, ochlpenie, tak i detské správanie. Brzek (1997, in Weiss, 2017) uvádza, že dôležitým diagnostickým vodítkom pre zistenie pedofílie, je tzv. pedagogicko-estetický komplex, tzv. opisuje skutočnosť, že celá pedofílna osobnosť je podobná ako osobnosť dieťaťa. Svet detí je pravým pedofilom preto blízky, cíti sa v ňom bezpečne, uvoľnene, neutlačovane úzkostným okolím. Deťom rozumejú a sú väčšinou v detskom kolektíve obyčajne dobre prijímaní. Žijú v atmosfére detského sveta, hrajú rolu staršieho kamaráta. Často sa veľmi dobre uplatnia v zamestnaniach spojených s kontaktom s deťmi. Tieto zamestnania však nevyhľadávajú pre uspokojenie svojich sexuálnych potrieb, ale i pre prežitie ilúzie detského sveta. Pokiaľ neodľahnú svojim sexuálnym pohnútkam môžu byť práve pre porozumenie svetskému svetu veľmi úspešnými učiteľmi, skautskými vedúcimi, trénermi, či autormi kníh pre deti, pričom v okolí nemusí vzniknúť podozrenie na skryté sexuálne motivácie ich spoločensky oceňovaných aktivít. Podobne popisujú správanie pedofilov i Kolařský a Brichcín (2000b) in Weiss (2017), podľa nich je pravá pedofília charakterizovaná predovšetkým pedofilnou proceptivitou (teda pedofilne zameranými úvodnými, pregenitálnymi fázami zbližovania pochodov). Pedofílna proceptivita sa prejavuje tým, že pedofil trávi s dieťaťom veľa času, kochá sa prejavom detskej psychiky, tak ako je bežný muž okúzlený ženským pôvabom.
Hebefília, efebofília
Weiss (2017) uvádza, že u mužov zameraných na dospievajúci dievky, pubescentky (teda na dievky so znakmi pohlavného dospievania, s náznakom pŕs, pubického ochlpenia) hovoríme o hebefílií, mužov zameraných eroticky na dospievajúcich chlapcov (teda na chlapcov s naznačením pubických ochlpením, eventuálne až do schopnosti ejakulácie) o efebolií. Blanchard et al. (2000, in Weiss , 2017) opisuje, že pre sexuálnu orientáciu tých mužov, ktorí sú priťahovaní dospelými ženami sa používa termín teleiofílie, častejší je však termín gynefília. Podľa Brichcína (2010, in Weiss, 2017) hebefílny muž zrelú ženskú preceptivitu nehľadá. Ide mu o súhlas dievky s prehľadaním genitálov a niekedy so vzájomnými dotykmi. Vzrušuje sa predstavov, že aj dievka chce vidieť jeho penis. Efebofil chce byť v nadradenom postavení voči chlapcovi. Podľa Brichcína (2010, in Weiss, 2017) efebofilovia používajú ovládanie a vodcovskú rolu za účelom chlapcov viesť. Z homosexuálne zameraných osôb sa efebofil neľahko adaptuje na intímne súžitie s dospelou sexuálnou partnerkou, aj v prípade chlapčenského vzhľadu. Orientujú sa skôr na extrafamiliárne zneužívanie, ale dochádza i k incestom. Efebofilní homosexuáli sa často stávajú konzumentami chlapčenskej adolescentnej prostitúcie.
Fetišizmus
Weiss (2017) spomína, že v prípade fetišizmu ide o erotické zameranie na neživé predmety alebo na časti tela ( v tomto prípade hovoríme o čiastkovom zameraní, respektíve parcializmu), ktoré zastupujú normálny sexuálny objekt. Fetišizmus by mal byť diagnostikovaný ako deviácia v prípade, keď je fetiš najdôležitejší alebo bezpodmienečnou podmienkou sexuálneho vzrušenia a uspokojenia. Medzi fetiše rovnako nie je počítať používanie predmetov priamo určených k taktílnej genitálnej stimulácií, napríklad vibrátory. Podľa Hydeovej (1994, in Weiss, 2017) môže intenzita preferencie fetišistických objektov variovať na škále : mierny fetiš, silný fetiš, fetiš ako nevyhnutná podmienka vzrušenia, fetiš ako náhrada za partnera. Epstein (1975, in Weiss, 2017) tvrdí, že fetišom sa stáva objekt symbolizujúci vytúženú osobu a obyčajne je stretnutie s ním situované do niektorého z rozhodujúcich vývinových období, často dokonca do raného detstva. Ako zistili Gosselin a Wilson (1984) u svojho súboru fetišistov gumy, väčšina si svoju odlišnosť uvedomila vo veku 4 až 10 rokov. Na základe týchto výsledkov Wilson (1987) predpokladá pri určovaní, čo sa stáva fetišom, platnosť teórie imprintingu. Money (1984, in Weiss, 2017) pritom doplňuje, že okrem vizuálnych signálov môžu hrať rolu pri vzniku fetišu aj iné, predovšetkým čuchové fetiše. Dôležitým znakom fetišu býva jeho predošlé použitie, fetišista napríklad prádla k dosiahnutiu vzrušenia potrebuje použité ženské spodné prádlo, ku ktorým privonia, objímajú sa s nimi alebo ich oblieka si a predstavuje si ženu, ktorá toto prádlo nosila. Sharma (2003, in Weiss, 2017) odhaduje, že asi okolo 25 % fetišistov nachádza krádeže fetišistických objektov, hlavne spodného prádla.
Transvestitizmus
Weiss (2017) opisuje, že vzrušenie je u tejto deviácií dosiahnuté prevliekaním sa šiat opačného pohlavia a eventuálne aj vystupovaním v roli opačného pohlavia. Pocit príslušnosti k vlastnému pohlaviu pritom u fetišistického transvestitizmu nebýva podstatne narušení, muž sa aj napriek dámskemu spôsobu obliekania naďalej cíti byť mužom, obyčajne pôsobí i dostatočne maskulínnym dojmom, najviac ide vo väčšine prípadov o mužov heterosexuálne orientovaných. V tomto sa transvestiti zásadne líšia od transsexuálov, u nich nachádzame plné rozpojenie biologického a psychologického pohlavia. Transsexuáli sa skutočne cítia byť vnútorne príslušníkmi opačného anatomického pohlavia. Transsexualizmus je teda poruchou sexuálnej identity a neradí sa k sexuálnym deviáciám v pravom slova zmysle. Na rozdiel od fetišistu, ktorý ku svojmu uspokojeniu obyčajne vyžaduje už pred tým nosené a použité prádlo, či šaty, stačí transvestitom k dosiahnutiu sexuálneho vzrušenia prevlečenie do prádla a odevu zakúpeného v obchode. V prevlečeniu za ženu nezriedka vyhľadávajú podniky, kde sa nechávajú muži hostiť, potom však nenápadne odchádzajú. Je vysoko pravdepodobné, že väčšina transvestitov uspokojuje svoje deviantné sociálne potreby cross-dressingom v súkromí. Doposiaľ popisovanýtyp transvestitizmu, teda už zmienený fetišistický transvestitizmus je však nutné rozlíšiť od transvestitizmu dvojitej roly. Táto porucha je radená k poruchám sexuálnej identity. U transvestitov dvojitej role je účelom prevliekanie sa do ženských šiat, nie je však spojené so sexuálnym vzrušením. Bancroft (1989, in Weiss, 2017) pritom rozoznáva i homosexuálny transvestitizmus, žena a muž sú orientovaní erotsexuálne na príslušníkov rovnakého pohlavia a prevliekajú sa bez viditeľného úmyslu byť považovaní za príslušníka opačného pohlavia.
Iné parafílie v objekte
Nekrofília
Weiss (2017) spomína, že pri nekrofílií, preferencia deviantov variuje od jednoduchej túžby byť v prítomnosti mrtvého tela a fascinácia všetkým okolo pohrebu a mŕtvol až po aktivity zahrňujúce bozkávanie sa, objímanie, či vaginálna alebo análna súlož s mŕtvym telom. Nie je preto prekvapivé, že nekrofilovia si vyberajú povolanie, ktoré im umožňujú naplnenia uvedených potrieb. Niekedy im k uspokojeniu stačí i simulácia atmosféry úmrtia. Praví nekrofili, ktorí sú len spoločensky obtiažny, ale nie sú v skutočnosti pre svoje bizarné potreby reálnou hrozbou pre svoje okolie, je ale dôležité odlišovať od zmienených nekrofilných sadistov. Tí sú vzrušení usmrtením svojich obetí alebo svoje obete zabíjajú pre ziskanie možnosti manipulácie s ich telom (zohyzdnenie, amputácia, masturbácia s časťami tela, pojedanie častí tela).
Zoofília
Podľa Weissa (2017) zoofília je deviácia charakterizovaná preferenciou zvierat ako sexuálnych objektov. O deviácií pritom hovoríme vtedy, keď jedinec preferuje sexuálne kontakty so zvieracími objektmi i v prípade, keď adekvátny ľudský partner je dostupný.
Pyrofília
Weiss (2017) uvádza, že je pri pyrofílií sexuálne vzrušenie vyvolané ohňom, pričom je nezriedka spojené i so zakladaním požiaru. Výskyt pyrofílie je v zmysle deviácie pomerne zriedkavý, zďaleka nie každé založenie požiaru je motiváciu sexuálnu. U pyrofilov je často zistený i úzky profesionálny vzťah k ohňu, nezriedka pracujú ako dobrovoľní hasiči alebo ako hasiči z povolania. Podľa Brichcína (2010) in Weiss (2017) však pritom upozorňuje na nutnosť sexuálne motivovanou odlíšiť od impulzívneho správania pyromanov, ktorí sa radi hlásia k haseniu požiaru a prežívajúce sa napätie ako pred založením ohňa, tak v jeho priebehu. Motívom býva žiarlivosť alebo pomsta. Požiare zakladajú tiež sociopati a psychotici.
Akrotomofília a apotemnofília
Weiss (2017) spomína, že u akrotomofílie ide o erotické zameranie na partnerov s amputovanými končatinami, u apotemnofílie o zameranie na protézy amputovaných končatín, snahu nechať si amputovať svoju vlastnú zdravú končatinu, aby sám mohol nosiť protézu.
Zoznam použitej literatúry
WEISS, P. (2017). Poruchy sexuální preference. Praha: Galén. 440 s. ISBN 978-80-7492-310-4.