AK SA TI ČLÁNOK BUDE PÁČIŤ NEVÁHAJ A PODPOR DETSKÚ ONKOLÓGIU DOBROVOĽNÝM PRÍSPEVKOM:
SVETIELKO NÁDEJE, o.z.
Detská fakultná nemocnica s poliklinikou
Nám. L. Svobodu 4
974 09 Banská Bystrica
www.svetielkonadeje.sk
IČO: 3788 9346
DIČ: 2021703200
Registrácia: Ministerstvo vnútra SR, č. spisu VVS/1- 900/90-16888 z 24.5.2002
Platobné údaje pre záujemcov o podporu našej činnosti:
IBAN: SK83 1100 0000 0026 2075 6262
Špecifický symbol: 45000
Podľa Charváta (1970, in Říčan, 1972) je nervová sústava predovšetkým zdrojom aktivity. Hlavnou funkciou centrálneho nervového systému je spontánna aktivita, zvedavosť a tvorivosť, čím sa líšime od strojov a počítačov. Centrálna nervová sústava funguje ako najvyšší regulačný a riadiaci mechanizmus organizmu a jej úlohou je koordinovať a integrovať všetky funkcie, aby organizmus fungoval ako celok.
Tento systém je hierarchicky usporiadaný, pričom časti sú zoradené podľa princípu nadriadenosti a podriadenosti. Čím mladšia je časť z pohľadu vývoja, tým vyššie je v hierarchii funkcií. Z psychologického hľadiska môžeme identifikovať hierarchiu od inštinktívnych foriem správania, cez Pavlovove podmienené reflexy, až po intelekt a vedomú aktivitu, pričom prechádzame od emócií k vôli.
V oblasti fyziológie a psychológie platí, že staršie a hierarchicky nižšie systémy sú menej citlivé a zraniteľné, zatiaľ čo mladšie systémy sú citlivejšie a zraniteľnejšie voči dezintegračným procesom. V činnosti nervovej sústavy môžeme rozlišovať rôzne mechanizmy. Najlepšie preskúmané sú reflexy, ktoré môžeme rozdeliť na vrodené nepodmienené reflexy (napríklad stiahnutie zreničiek pri jasnom svetle alebo reakcia na úder pod koleno) a podmienené reflexy, ktoré sú naučené odpovede organizmu na podnety (napríklad reakcia slinných žliaz pri Pavlovom experimente).
Reflexy prebiehajú po rôznych dráhach; niektoré sú kratšie, iné dlhšie, a často prebieha súčasne množstvo reflexov, ktoré sa vzájomne preplietajú a ovplyvňujú. Reflexy sa vykonávajú najľahšie, keď je príslušná časť mozgovej kôry v excitačnom stave (bdelosť), zatiaľ čo opakom je stav útlmu, ktorý môže viesť k spánku.
Čo sa týka vegetatívneho nervového systému, ten má dve časti — sympatikus a parasympatikus. Obe časti sa navzájom dopĺňajú: sympatikus mobilizuje organizmus na vonkajšie aktivity, ako je boj alebo útek, čím zvyšuje dýchanie a srdcovú činnosť a vyvoláva emócie ako hnev alebo úzkosť. Parasympatikus má naopak upokojujúce funkcie, podporuje trávenie a vylučovanie slín, a aktivuje sexuálne orgány. Tieto dva systémy sa často vzájomne blokujú vo svojich činnostiach.
Nervové riadenie je prepojené s humorálnym riadením, pri ktorom žľazy s vnútornou sekréciou produkujú hormóny, ktoré ovplyvňujú rastové procesy a funkcie tela, vrátane nervového systému. Humorálne riadenie, ktoré je staršie a funguje pomalšie, je integrované do celkového riadiaceho systému a podriadené centrám v mozgu.
CITOVÝ ZÁKLAD OSOBNOSTI
Podľa Říčana (1972) sú city známe duševné javy, ako radosť, smútok, hnev, strach, úcta, vzrušenie, láska, nenávisť a pohŕdanie. Tieto city sú spontánne a ťažko sa určujú vopred, napríklad keď si povieme, že budeme šťastní alebo smútiť. Môžu sa prejavovať ako prudké výbuchy emócií, ale aj ako dlhodobé citové stavy známe ako nálady. City sú bezprostredné duševné javy, od ktorých máme menší odstup než od predstáv alebo myšlienok.
Citový život sa vyvíja. Novorodenec zažíva len nediferencované vzrušenie, neskôr sa uňho objavujú rozlíšené prejavy ako ľútosť, radosť, smútok a sklamanie. Postupne sa rozvíjajú aj súcit a morálne city. Detské citové prejavy sú často krátkodobé, dieťa môže plakať a smiať sa v jednom okamihu. V puberte sú výraznejšie skôr prudké emócie než hlboké city.
K citom patrí aj telesné vnímanie, ako sú hlad, bolesť, ospalosť a pocit nasýtenia, ktoré sú spojené s určitými telesnými stavmi. Hlavné kategórie citov ovplyvňujú naše vzťahy k rôznym situáciám, udalostiam, predmetom a osobám, pričom zvyčajne vieme, čo nás robí šťastnými alebo smutnými a koho alebo čo pohŕdame. Nálady majú osobitné postavenie; niekedy vieme, čo nám kazí náladu, inokedy nie.
Z individuálnych citových prežitkov sa formujú trvalé citové vzťahy k ľuďom a aktivitám. Silné citové väzby máme aj k sebe samým. Kladné city sú spojené s biologicky žiaducimi stavmi, zatiaľ čo záporné city súvisia s nežiaducimi stavmi. Týmto spôsobom city podporujú biologicky účinné správanie — snažíme sa eliminovať negatívne pocity a dosiahnuť tie pozitívne.
City fungujú ako akýsi kompas pre orientáciu v psychickej regulácii a pri vytváraní žiaducich návykov. Silné city často sprevádzajú zjavné telesné prejavy; napríklad pri hneve sa môžeme začervenať a cítiť zrýchlený pulz, zatiaľ čo pri smútení sa mnohé fyziologické procesy spomaľujú. City sú spojené s činnosťou autonómneho nervového systému, čo vysvetľuje, prečo sa do značnej miery vymykajú vedomej kontrole. Zmeny v citovom prežívaní môžu byť príznakom rôznych duševných porúch.
DIMENZIA INDIVIDUÁLNYCH ROZDIELOV: TEMPERAMENT
Podľa Říčana (1972) pojem temperament v psychológii označuje skupinu vlastností, ktoré môžeme chápať ako faktory. Ich neprítomnosť neznamená prítomnosť alebo neprítomnosť iných vlastností; sú štatisticky relatívne nezávislé. Ak chceme charakterizovať temperament konkrétnej osoby, musíme posúdiť niekoľko samostatných vlastností.
Aké vlastnosti teda spadajú pod pojem temperament? Predovšetkým ide o celkové citové ladenie osobnosti a prevládajúcu náladu. Kretschmer (1963, in Nákonečný, 1995) spája temperament s aktivitami pudov a afektivitou a považuje ho za energetický aspekt pudových a afektívnych javov, pričom zdôrazňuje, že sa týka predovšetkým afektivity.
Kretschmer (1963, in Nákonečný, 1995) ďalej poznamenáva, že existujú dva prejavy afektivity: dráždivosť a popud. Habituálna dráždivosť vykazuje dve základné citové škály pre temperament: 1) psychestetickú, ktorá prechádza medzi pólmi senzibilného a emocionálne oplošteného, a 2) diatetickú, ktorá sa pohybuje medzi pólmi veselého a smutného.
A) Antická teória temperamentu
Podľa Říčana (1972) sa autorstvo prvej teórie temperamentu pripisuje Galénovi. Jeho teória temperamentových vlastností, známa ako humorálna, rozlišuje štyri hlavné typy ľudských pováh na základe prevahy základných tekutín v tele.
- Sangvinik je charakterizovaný prevahou krvi; je veselý, dobromyseľný, optimistický a spoločenský, ľahko sa nadchne.
- Flegmatik má prevahu hlienu; je pokojný, ťažko sa vyvedie z miery, v extrémnych prípadoch môže pôsobiť ľahostajne, je spoľahlivý, no pomalší.
- Cholerik má prevahu žlče; je dráždivý a rýchlo sa hnevá, ale jeho hnev je krátkodobý.
- Melancholik je typ s prevahou čiernej žlče; je pesimistický, často smutný, pomalý a precitlivený, ťažko sa prispôsobuje okoliu.
B) Nervové teórie temperamentu
Podľa Říčana (1972) existuje niekoľko teórií týkajúcich sa temperamentu:
- Pavlovova teória typu vyššej nervovej činnosti: I.P. Pavlov si všimol rozdiely v reakciách psov na rôzne podnety, najmä v rýchlosti, s ktorou vytvárajú podmienené reflexy. Rozlišoval medzi dobrými, čulými a zlými, ospalými psami. Neskôr formuloval teóriu štyroch typov, ktorá platí aj pre ľudí:
- Typ slabý: Neznáša silné podnety, je plachý a uzavretý, ľahko sa unaví. Pavlov ho stotožnil s melancholikom.
- Typ silný nevyrovnaný: Prejavuje dominantný vzruch nad útlmom, je dráždivý a cholerický.
- Typ silný vyrovnaný nepohyblivý: Pomaly strieda podráždenie a útlm, odpovedá flegmatikovi.
- Typ silný vyrovnaný pohyblivý: Zodpovedá sangvinikovi.
- Eysenckova teória extraverzie a neuroticizmu: Eysenck popisuje typického extraverta ako družného, spoločenského človeka, ktorý preferuje interakciu s inými ľuďmi a vyhýba sa osamelosti. Naopak, introvert je tichý, introspektívny a uprednostňuje knihy pred spoločnosťou. Neuroticizmus sa týka vlastností spojených s neurózou; človek s vysokým neurotizmom býva úzkostný, nervózny a má nízku sebadôveru.
- Eysenckov popisný systém: Typický extravert je impulzívny a baží po vzrušení, zatiaľ čo introvert je rezervovaný a má sklon plánovať. Neuroticizmus má za následok pocity menejcennosti, poruchy spánku a emocionálnu labilitu.
- Neurofyziologický základ Eysenckovho systému: Eysenck odhaduje, že dedičnosť zohráva 80 % vplyvu na temperament.
Kretschmer (1963, in Nákonečný, 1995) spája temperament s afektivitou a jej humorálnymi a nervovými základmi. Temperament zahŕňa afektívne, vegetatívne a morfologické vlohy organizmu. McDougall (1923, in Nákonečný, 1995) tvrdí, že temperament je súhrnom metabolických zmien, ktoré ovplyvňujú mentálny život.
Rozlišujeme dva pojmy: genotyp (vrodená psychofyzická konštitúcia) a fenotyp (modifikovaný stav jedinca). Vzrušivosť sa môže prejavovať navonok (extraverzia) alebo dovnútra (introverzia) a ovplyvňuje sebakontrolu a nálady. Burt (1937, in Nákonečný, 1995) identifikoval tri faktory temperamentu: emocionálnosť, emocionálnu nestálosť a expresívne versus utlmene emócie.
Relatívna stálosť temperamentových rysov je tiež ovplyvnená interakciou jednotlivca a prostredia, pričom postoje rodičov môžu byť ovplyvnené správaním dieťaťa. Emocionalita, ako uvádza Fraisse (1967, in Nákonečný, 1995), je vnímaná ako citlivosť voči emocionálnym situáciám. Olšanniková (1977, in Nákonečný, 1995) popisuje emocionalitu ako trvalejšiu vlastnosť, ktorá ovplyvňuje prežívanie emócií. Nákonečný (1995) dodáva, že nálady, ako zotrvávajúce emočné stavy, tvoria pozadie aktuálnych dojmov a súvisia s temperamentom.
TEMPERAMENT A KOŠTITÚCIA
Podľa Říčana (1972) je psychologická individualita neodmysliteľne spojená s telesnou individualitou. Tento vzťah vyplýva z nervovej teórie temperamentu a z poznatkov o poruchách žliaz s vnútornou sekréciou. Po teórii temperamentu má významnú úlohu Kretschmerova somaticko-psychologická konštitučná typológia, ktorá skúma súvislosti medzi telesnou konštrukciou a psychickými vlastnosťami.
- Leptosomný (astenický) typ: Tento typ sa vyznačuje vysokou postavou, úzkymi ramenami a plochým hrudníkom. Celková telesná váha je malá, ruky sú kostnaté a úzke.
- Pyknický typ: Charakterizuje ho stredná výška, klenutý hrudný koš, ktorý sa smerom dole rozširuje, a tukový vankúš na bruchu. Tento typ má jemnejší pohybový aparát a malé, hlboko zasadené oči.
- Atletický typ: Tento typ sa prejavuje silným svalstvom a kostrou, strednou až vysokou postavou so širokými ramenami a silným hrudníkom. Trup sa smerom dolu zužuje, hlava je vysoká a hrubá, ruky sú veľké a robustné.
Podľa Kretschmera (1967, in Nákonečný, 1995) existujú vzťahy medzi typmi telesnej konštrukcie a psychickými charakteristikami:
- Cyklothym (pyknický typ): Psychopatia: Cykloidný; Psychóza: Cyklofrénia (maniodepresívna psychóza).
- Schizothym (leptosomný typ): Psychopatia: Schizoidný; Psychóza: Schizofrénia.
- Viskózny charakter (atletický typ): Psychopatia: Epileptoidný; Psychóza: Epilepsia.
Tabuľka 1 Porovnanie Kretchmerovej a Sheldonovej konštitučnej typológie (Zdroj: MIKŠÍK, O., 2001)
Literatúra
NÁKONEČNÝ, M. (1995). Psychologie osobnosti. Praha: Academia, 336 s. ISBN 80-200-1289-3.
MIKŠÍK, O. (2001). Psychologická charakteristika osobnosti. Praha: Karolinum, 257 s. ISBN 80-246-0240-7.
ŘÍČAN, P. (1972). Psychologie osobnosti. Praha: Pyramida Orbis, 332 s.