Ako uvádza Charvát (1970, in Říčan, 1972) nervová sústava je predovšetkým zdrojom aktivity. Primárna funkcia nášho centrálneho nervového systému je spontánna aktivita, zvedavosť a tvorivosť. Říčan (1972) spomína, že práve týmto sa líšime od akéhokoľvek stroja, počítača. Centrálna nervová sústava je najvyšším regulačným, radiacim zariadením organizmu a v tomto zmyslu jeho najdôležitejším orgánom. Jej úlohou je koordinácia a integrácia funkcií, tzn. zaisťovaním, aby organizmus fungoval jednotne, ako celok. Táto sústava je usporiadaná hierarchicky, tzn. jeho jednotlivé časti sú zoradené podľa princípu nadriadenosti a podriadenosti. Čím, ktorá časť je vývinovo mladšia, tým vyššie je v hierarchii funkcií. Z psychologického hľadiska môžeme stanoviť hierarchiu od nepremenných foriem správania (inštinkty) cez pružnejšie a vývinovo vyšší systém Pavlovových podmienených reflexov až k intelektu a uvedomovanej aktivite, prípadne od citu k vôli, k subjektu. Vo fyziológií a v psychológií platí, systém je hierarchicky vyšší, vývinovo mladší, sú tiež citlivejšie a zraniteľnejšie, preto je život ohrozený dezintengráciou v dôsledku vyšších pudových odoziev. V činnosti nervovej sústavy môžeme odlíšiť dielčie mechanizmy. Najlepšie sú preskúmané jednotlivé odpovede na jednotlivé podnety, tzv. reflexy a to predovšetkým vývinovo nižšej vrodené, inštinktívne, nepodmienené – stiahnuté zreničky pri prudkom osvetlení, známe vykopnutie pri údere pod koleno neurologickým kladivkom. Podmienený reflex – získaná naučená odpoveď organizmu, reakcia na signál, na ktorý reaguje buď pohybom kostrového svalstva alebo zmenami vo funkcií vnútorných orgánov (napríklad slinné žľazy v známom Pavlovom pokuse so zvieratami). Reflexy prebiehajú po dráhach, ktoré sú kratšie, niektoré zase dlhšie. Spravidla prebieha súčasne veľké množstvo reflexov. Ide o prúd reflexnej aktivity , v ktorej sa jednotlivé reflexy vzájomne preplietajú a sú na seba zložito viazané, niekedy sa vzájomne rušia, inokedy sa podporujú. Reflexy prebiehajú a získavajú sa ľahšie, ich príslušná časť mozgovej kôry v stave vzrušenia (excitácia, bdelosť). Opakom stavu je excitácie je stav útlmu, inhibície. Ak sa útlm rozšíri do celej mozgovej kôry, hovoríme o spánku. Zmienili sa reflexoch, ktoré vedú ku zmene vo funkcií vnútorných orgánov. Ide o funkciu tkz. vegetatívneho nervového systému. Tento systém má dve časti – sympatikus a parasympatikus. Obe časti sa vo funkcií doplňujú. Sympatikus má na starosti mobilizáciu na vonkajšej aktivite, k boju s nepriateľom, k úteku pred nebezpečím. Je to pohotovostný systém: zrýchľuje dýchanie a srdečnú činnosť, zvyšuje svalové napätie, prebúdza hnev alebo úzkosť, často oboje. Parasympatikus má skôr mierové funkcie, podporuje vylučovanie slín a trávenie, aktivizuje sexuálne orgány. Sympatikus a parasympatikus sa do značnej miery vzájomne blokujú vo svojej činnosti. Nervové riadenie je prepojené s humorálnym riadením – žľazy s vnútornou sekréciou produkujú malé množstvo chemicky vysoko účinných látok, hormónov, ktoré ovplyvňujú rastové procesy i funkčný stav tela, vrátane nervovej sústavy. Humorálne riadenie, ktoré je vývinovo staršie a rádovo pomalšie, je tak integrované do celkového riadiaceho systému a podriadené mozgovým centrám.
CITOVÝ ZÁKLAD OSOBNOSTI
Podľa Říčana (1972) city sú všeobecne známe duševné javy – radosť, smútok, hnev, strach, úcta, vzrušenie, láska, nenávisť, pohŕdanie, atď. City sú spontánne, je ťažké povedať, teraz sa budem radovať, alebo teraz budem smútiť. Existujú prudké výbuchy citov, vášní, i dlhotrvajúce citové stavy nazývané nálady. City sú bezprostredné duševné javy, máme od nich menší odstup ako od predstáv, či myšlienok. Citový život sa vyvíja. Novorodenec je schopný len nediferencovaného vzrušenia, postupne je u neho možno rozložiť prejavy vzrušenia, postupne je u neho rozlíšiť prejavy ľútosti a neľútosti, potom radosť, smútok, sklamanie atď. Neskoršie sa rozvíjajú súcit a morálne city. Detské citové hnutia bývajú chvíľkové, dieťa máva plač a smiech v jednej chvíli, ešte v puberte sa stretávame ďaleko viac s prudkosťou než s hĺbkou citov. K citom môžeme počítať telesné pocity – hlad, bolesť, ospalosť, pocit nasýtenia atď. Sú to svojho druhu špeciálne city, ktoré sa pripisujú k určitým telesným stavom. Ďalšie, hlavné kategórie citov podfarbujú naše vzťahy k rôznym situáciám, udalostiam, predmetom a osobám, obyčajne vieme, z čoho sa radujeme, z čoho smútime, kým pohŕdame. Zvláštne postavenie majú v tomto smere nálady. Niekedy aj vieme, čo nám kazí náladu, inokedy nie. Z jednotlivých citových prežitkov sa vyvíjajú trvalé citové vzťahy k ľuďom, k určitým činnostiam. Veľmi silný citový vzťah majú ľudia k sebe samým. Kladné city sú spojené s biologickými žiaducimi stavmi organizmu, záporné s nežiaducimi. Tak slúžia city k biologicky účinnému správaniu – snažíme sa zbaviť záporných pocitov a dosiahnuť kladných. City sú akýmsi kompasom k orientácií vedomej psychickej regulácie rovnako ako vytváraniu žiaducich návyku. City zvláštne silné sú často spojené so zreteľnými telesnými prejavmi, v hneve sčervenáme a rozbúši sa nám srdce, v smútku sú mnohé fyziologické procesy spomalené. City sú spojené s funkciou autonómneho nervového systému, je pochopiteľné, že sa do značnej miery vymykajú vedomej kontrole. Zmeny citového prežívania sú príznakom väčšiny duševných porúch.
DIMENZIA INDIVIDUÁLNYCH ROZDELOV: TEMPERAMENT
Říčan (1972) spomína, že pojem temperament v psychológií označujeme celú skupinu vlastností, temperamentových kvalít, ktoré môžeme rozumieť ako faktory, neprítomnosť jednej z nich neznamená ani prítomnosť, ani neprítomnosť druhej, či tretej: sú štatisticky relatívne nezávislé. Chceme charakterizovať temperament určitého človeka, musíme ho posúdiť v niekoľkých samostatných rôznych vlastnostiach. Aké vlastnosti teda zahrňujeme pod pojmom temperament? Predovšetkým ide o celkové citové ladenie osobnosti, o prevládajúcu náladu. Kretschmer (1963, in Nákonečný, 1995) spája temperament priamo s činnosťou pudov a afektivitou a rozumie jej ako energetickú stránku pudových a afektívnych javov, zdôrazňuje, že pojem temperament sa týka predovšetkým afektivity. Kretschmer (1963, in Nákonečný, 1995) ďalej uvádza, že poznáme dva prejavy afektivity – dráždivosť a popud. Habituálna dráždivosť tak vykazuje dve, pre temperament navzájom základné citové škály: 1) psychestetickú, medzi pólmi senzibilný a emocionálne oploštený a 2) diatetickou – medzi pólmi veselý a smutný.
A) Antická teória temperamentu
Říčan (1972) uvádza, že autorstvo tejto prvej teórie temperamentu sa pripisuje Galénovi. Galénova teória temperamentových vlastností bola šťavová, moderným výrazom humorálna. Rozlišoval štyri hlavné typy ľudských pováh v závislosti na tom, ktorá zo základných tekutín v tele prevláda. Prevaha krvi vedie k sangvinickému temperamentu, prevaha hlienu určuje flegmatika, prevaha žlče cholerika a prevaha čiernej žlče melancholika. Sangvinik je človek veselý, dobromyseľný, veselý, spoločenský, ľahko sa pre niečo nadchne, je optimista. Flegmatik je kľudný, ktorý sa nedá vyviesť z miery, v extréme je ľahostajný, nepodlieha náladám, je skôr pomalý, ale spoľahlivý. Cholerik je človek dráždivý, nahnevaný, jeho hnev však nemá dlhé trvanie. Melancholik je najmenej šťastný typ, prevláda u neho smutná nálada, je pesimista od prírody, pomalý, precitlivený, ťažko sa prispôsobuje okoliu.
B) Nervové teórie temperamentu
- Podľa Říčana (1972) poznáme:
- 1) Pavlovova teória typu vyššej nervovej činnosti – I.P. Pavlov si všimol rozdiel ich reakcií na rôzne podnety, predovšetkým videl veľké rozdiely v tom, ako rýchlo jednotlivý psy vytvárajú podmienené reflexy. Rozlišoval dobré, čulé a zlé, ospalé psy. Neskoršie došiel k teórii štyroch typov, ktorú uplatnil i u ľudí.
- Typ slabý, typ silný nevyrovnaný, typ silný vyrovnaný nepohyblivý, typ silný vyrovnaný pohyblivý.
- U slabého typu je nápadné, že neznáša silné podnety, je ľahko zraniteľný a preto plachý, uzavretý. Ľahko sa unaví. Pavlov sám nazval tento typ stotožnil s Galénovým melancholikom.
- Typ silný nevyrovnaný – nevyrovnanosť je v tom, že prevažuje vzruch nad útlmom, vyznačuje sa ľahkým, silným a prechodným podráždením, odpovedá mu cholerik.
- Typ silný vyrovnaný nepohyblivý – pomaly strieda stav podráždenia a útlmu, odpovedá flegmatikovi.
- Typ silný vyrovnaný pohyblivý – odpovedá sangvinikovi.
- 2) Eysenckova teória/ extraverzia a neuroticizmus
- 3) Eysenckov popisný systém – typický extravert podľa Eysencka je družný, rád chodí do spoločnosti, má mnoho priateľov, potrebuje mať okolo seba ľudí, s ktorými by mohol hovoriť, nerád číta alebo študuje o samote. Baží po vzrušení, chopí sa príležitosti, často riskuje, je všeobecne impulzívny, má rád srandu, vo všetkom má rád zmenu. Typický introvert je naproti tomu človek tichý, sťahuje sa do seba, je introspektívny, má radšej knihy ako ľudí. Je rezervovaný a drží si odstup od všetkých okrem blízkych priateľov. Má sklon plánovať dopredu. Nemá rád vzrušenie, má rád v živote hierarchiu. Neuroticizmus je vlastnosť, ktorá je odvodená z príznakov neurotika, človeka s určitou duševnou poruchou – neuróza. Človek s vysokým neurotizmom (u ktorého je veľká pravdepodobnosť neurózy), býva nekľudný, úzkostný, robí si zbytočne starosti, správa sa nedospelo, je ľahko podráždený, chýba mu sebadôvera, máva pocity menejcennosti, jeho citom je sa ľahké dotknúť. Trpí závratmi, máva poruchy spánku, a nočné desy.
- 4) Neurofyziologický základ Eysenckovho systému – Obe hlavné konštrukty sú do značnej miery dedičné. Eysenck sám odhaduje podiel dedičnosti na 80 %.
Kretschmer (1963, in Nákonečný, 1995) poukazuje na súvislosť temperamentu s afektivitou a s jej humorálne–nervovými základmi, má to teda súvis s vplyvom psychofarmák na temperament (excitancia, sedatíva). Slovo temperament tak zahrňuje afektívne, vegetatívne humorálne a morfologické vlohy celého organizmu. McDougall (1923, in Nákonečný, 1995) dospel k záveru, že temperament je súhrn účinkov metabolických alebo chemických zmien, ktoré konštantne vychádzajú zo všetkých tkanív tela, na mentálny život. V súvislosti s biochemickými základmi temperamentu je však nutné rozlíšiť dva dôležité pojmy: genotyp a fenotyp. Prvý vyjadruje vrodenú psychofyzickú konštitúciu človeka, druhý vyjadruje modifikovaný trvalejší vzrušivejší stav jedinca alebo jeho stav vôbec. Vzrušivosť sa zameriava u niekoho skôr navonok (extraverzia) u iných skôr dovnútra (introverzia) a spája sa s určitou mierou sebakontroly, tak sa i nálady ako trvalejšie stavy emočného ladenia osobnosti utvárajú v interakcií vrodených dispozícií, ich genotypového základu a aktuálnych skúseností. Burt (1937, in Nákonenčný, 1995) sa dopracoval faktorovou analýzou ku trom faktorom temperamentu: všeobecná emocionálnosť, emocionálna nestálosť, stenické (expresívne) emócie – astenické (utlmené) emócie, príjemné emócie – nepríjemné emócie. Všeobecne uznávaná relatívna stálosť rysov temperamentov pripisovaná vplyvom dedičnosti je vysvetľovaná aj ako relatívna interakcia indivídua a prostredia a istou komplementaritou podnetov a reakcií, napríklad postoje rodičov sú do istej miery určované správaním dieťaťa samého. Za zvláštnu dimenziu temperamentu je možné pokladať emocionalitu. Ako uvádza Fraisse (1967, in Nákonečný, 1995) emocionalita je porozumená ako citlivosť voči situáciám, ktoré vzbudzujú emócie. Olšanniková (1977, in Nákonečný, 1995) spomína, že emocionalita je trvalejšia vlastnosť osobnosti, ktorá určuje predovšetkým dynamiku prežívania emócií, citlivosť, hĺbku, jeho dĺžku v čase a doznievaní. Nákonečný (1995) ďalej spomína, že významný vplyv na jedince majú nálady, zotrvávajúce emočné stavy, vytvárajúce akési zážitkové pozadie aktuálnych dojmov, akési ladenie osobnosti, ktoré má vzťah k temperamentu.
TEMPERAMENT A KOŠTITÚCIA
Říčan (1972) uvádza, že psychologická individualita súvisí nepochybne s telesnou individualitou. To vyplýva z potvrdenia nervovej teórie temperamentu i z toho, čo vieme o poruchách žliaz s vnútornou sekréciou. Po teórií temperamentu má najvyšší význam Kretschmerova somaticko-psychologická konštitučná typológia, ktorá do seba absorbuje aj niektoré prvky frenológie, vychádza zo súvislosti medzi utváraním tela a psychických vlastností.
Leptosomný (astenický) typ – sa prejavuje rastu do dĺžky, stredná až vyššia postava, úzke ramená, úzky, plochý hrudník, úzke kostnaté ruky. Celková telesná váha je malá.
Pyknický typ – je charakterizovaná postavou strednej výšky, klenutým hrudným košom, ktorý sa smerom dole rozširuje, tukovým vankúšom na bruchu a pohybovým aparátom skôr jemným, oči malé a hlboko vnorené.
Atletický typ – sa vyznačuje vývinom kostry a svalstva, postava stredná až vysoká so širokými ramenami a silný hrudníkom, pričom smerom dole sa trup zužuje. Tvar hlavy vysoký a hrubý, ruky sú veľké a hrubé.
Poďla Kretschmera (1967, in Nakonečný, 1995) existujú vzťahy medzi typmi stavby tela a typmi charakteru:
Psychická štruktúra: Cyklothym (pyknický typ)/psychopatia: Cykloidný/psychóza: Cyklofrénia (Maniodepresívna psychóza)
Psychická štruktúra: Schizothym (leptosomny typ, astenický)/psychopatia: Schizoidný/psychóza: Schizofrénia
Psychická štruktúra: Viskózny charakter (ixothym) (atletický typ)/psychopatia: Epileptoidný/psychóza: Epilepsia
Tabuľka č. 1 Porovnanie Kretchmerovej a Sheldonovej konštitučnej typológie (Zdroj: Mikšík, 2001)
Zoznam použitej literatúry
NÁKONEČNÝ, M. (1995). Psychologie osobnosti. Praha: Academia, 336 s. ISBN 80-200-1289-3.
MIKŠÍK, O. (2001). Psychologická charakteristika osobnosti. Praha: Karolinum, 257 s. ISBN 80-246-0240-7.
ŘÍČAN, P. (1972). Psychologie osobnosti. Praha: Pyramida Orbis, 332 s.