JEDNOTLIVÉ FUNKCIE SCHOPNOSTNÉHO APARÁTU
A) Percepcia (vnímanie)
Říčan (1972) uvádza, že podmienkou percepcie je ľudský psychofyziologický aparát vybavený predovšetkým prvkami, ktoré zaisťujú príjem informácií z prostredia . Takými to prvkami je napríklad oko na jeho sietnici sa premietajú svetelné lúče celkom úplne rovnako ako vo fotografickom aparáte na film. Bunky sietnice sú citlivé na nervové vzruchy, čím predávajú prijatú informáciu ku spracovaniu mozgovou kôrou, kde prebieha vlastné ich spracovanie v podobe ich uvedomenia, vnímania. V skutočnosti je to tak, že informácie prichádzajúce do zrakovej oblasti mozgovej kôry sa za súčinnosti ďalších oblastí analyzujú a opäť syntetizujú. Vnem, je proces, nie obraz pred očami nášho Ja. Vnem je ďaleko bohatší ako sietnicový obraz. Napríklad k tomu, aby sme videli pohybujúci sa vlak a nie len rozmazanú škvrnu, je zložitá súčinnosť zrakových centier s centrami, kam prichádzajú informácie o pohyboch očných svalov a ďalších svalov meniacich polohu tela. Toto všetko spolutvorí vnem. Vnem je tým bohatší, čím viac podobných podnetov sme doposiaľ videli a čím viac o nich vieme. Nie je teda tomu tak, že by všetci ľudia od narodenia videli rovnako, pretože majú zrak. Podobne je tomu so spracovaním všetkých ostatných druhov podnetov, k ich prijímaniu je človek vybavený.
Podľa Guildforda (1959), ktorý pripravil systematický pokus v smere výskumu schopností a ktorý pomenoval termínom aptitude (schopnosť, spôsobilosť) , nakoľko sa mu zdal byť menej všeobecný ako termín ability , rozlíšil nasledujúce druhy schopností určených faktorovou analýzou do troch dimenzií. Najdôležitejšia je teraz pre nás práve dimenzia vnímania, ktorá obsahuje faktory vizuálneho rozlišovania farieb, faktory zvukovej senzibility, faktory sluchovej rozlišovacej schopnosti, kinestetický faktor, faktory statického zmyslu pre rovnováhu, faktor pozornosti, faktor oceňovania veľkosti miery, faktor senzitivity voči vizuálnemu pohybu.
Ako uvádza Sternberg (2002) distálny (vzdialený) objekt z vonkajšieho sveta, v našom prípade napríklad padajúci strom, táto udalosť je istým spôsobom usporiadaná informačným médiom, napríklad odrazené svetlo, zvukové vlny, chemické molekuly alebo taktilná (hmatová) informácia pochádzajúca z vonkajšieho prostredia. Z toho plynie, že predpoklady pre vnímanie objektu vonkajšieho sveta začínajú skôr, ako senzorická informácia dopadne na naše zmyslové receptory (neuróny špecializované pre rozlišovanie jednotlivých druhov senzorických informácií). Akonáhle informácia vstúpi do kontaktu s príslušnými zmyslovými receptormi v ušiach, očiach, nose, koži, ústach, dôjde k proximálnej stimulácií. Percepcia vzniká v okamžiku, keď objekt nejakým spôsobom odráža vlastnosti vonkajšieho sveta.
Percepčná stálosť, konštantnosť vnímania
Dôležitým spôsobom, ktorým sa systém percepcie vyrovnáva s premenlivosťou je značne pozoruhodná analýza predmetov v percepčnom poli. Percepčná stálosť je pojem označujúci skutočnosť, že je naše vnímanie objektu identické bez ohľadu na to, že sa proximálne čítanie vzdialeného predmetu mení. Stálosť veľkosti je vnem uchovávajúci konštantnú veľkosť objektu bez ohľadu na zmeny veľkosti proximálneho podnetu.
Vnímanie priestorovej hĺbky
V priebehu pohybu prostredím sa trvalo pozeráme okolo seba a pri tom sa zrakovo orientujeme v trojrozmernom prostredí. Pozeráme sa do diaľky sledujeme tretí priestorový rozmer a to hĺbku. Pri akomkoľvek pohybe tela, siahame po nejakom predmete alebo ním manipulujeme, meníme polohu v trojrozmernom svete a musíme prijať informáciu o priestorovej hĺbke. Prijatie priestorovej informácie často presahuje oblasť. Všeobecne povedané sú zrakové priestorové podnety buď monokulárne, alebo binokulárne. Jeden zo spôsobu určenia priestorovej hĺbky je využitie monokulárnych hĺbkových podnetov reprezentovaných dvojrozmerne, pozorovaných len jedným okom. Iný spôsob určenia priestorovej hĺbky je prostredníctvom binokulárnych hĺbkových podnetov, ktoré sú dané príjmom senzorickej informácie z obidvoch očí. Podstata binokulárnych podnetov určujúcich hĺbku je daná dostatočnou vzdialenosťou Vašich očí. Oči z tohto dôvodu privádzajú do mozgu dva druhy informácie: binokulárnu disparitu a binokulárnu konvergenciu. Na podnety informujúce o priestorovej hĺbke prostredníctvom binokulárnej disparity spoliehame sústavne: akonáhle sa k pozorovateľovi blíži predmet, vysielajú pozorovateľovi do očí jeho mozgu obrazy, ich rozdiel (disparita) rastie priamoúmerne približovaním. Mozog interpretuje mieru disparity predmetu ako indikátor jeho vzdialenosti od pozorovateľa. Okrem toho u predmetov, na ktoré sa pozeráme z pomerne malej vzdialenosti, prijímame podnet určujúci priestorovú hĺbku binokulárnej konvergencií. Pri binokulárnej konvergencií sa pozorovateľovi stáčajú dovnútra úmerne tomu, ako sa k nemu blíži predmet. Pozorovateľov mozog interpretuje pohyby očných svalov ako indikátor vzdialenosti predmetu.
B) Pamäť
Ako uvádza Říčan (1972) človek je vybavený i zložitejšími mechanizmami pamäti, rozlišujeme krátkodobú pamäť (prijaté podnety sa nejakú dobu udržujú pohotovo k reprodukcií na základe cyklického priebehu vzruchu určitými centrami), a dlhodobá pamäť (informácia je zakódovanou formou pamäťových stôp). Pamäť nie je mechanickou funkciou. Je organizovaná podľa druhu a zmyslu zakódovaných informácií. Okrem toho sa obsah spája s novými poznatkami. Ľudská pamäť je rezervoár vedomostí. Vedomosť je obyčajne organizáciou väčšieho počtu informácií. Vedomosti sú medzi sebou viac, či menej prepojené. Od vedomostí sa líšia schopnosti. Je to napríklad možnosť naučiť sa naspamäť návod, teda mať príslušnú vedomosť, ale ešte to neznamená mať vedieť príslušnú schopnosť. Ľudská pamäť je rezervoárom schopností, ktoré sa bežne uplatňujú v hotových stereotypných zostavách, ale podľa potreby sa reorganizujú. Popri pohybových schopnostiach sa hovorí o vnímavých schopnostiach a o intelektových (mysliacich) schopnostiach. Kapacita ľudského senzomotorického aparátu je, pokiaľ ide o zdokonaľovanie schopností ďaleko väčšia než si bežne uvedomujeme.
Tradičné modely pamäti
Ako uvádza Sternberg (2002) poznáme trojzložkový model pamäti: senzorická pamäť (schopná ukladať relatívne obmedzené množstvo informácií po značne krátku dobu, krátkodobá pamäť (schopná ukladať informácie na dlhšiu dobu), dlhodobá pamäť (s rozsiahlou kapacitou, so schopnosťou ukladať informácie na veľmi dlhú dobu, dokonca snáď časovo neobmedzene).
Senzorická pamäť
Podľa Sternberga (2002) senzorickú pamäť si vedci predstavujú ako počiatočné úložisko väčšiny informácií, ktoré nakoniec sa vstupuje do krátkodobej a dlhodobej pamäte. Ikonická pamäť je vymedzený zrakový register – pomenovaný plynule z presvedčenia niektorých autorov, že sa informácia ukladá v podobe ikon (zrakových predstáv, ako niečo reprezentujú).
Krátkodobá pamäť
Sternberg (2002) ďalej uvádza, že väčšina z nás nie je alebo len málo je schopná introspektívne skúmať vlastnú senzorickú pamäť. Do svojej krátkodobej pamäti však vstupujeme všetci. Krátkodobá pamäť uchováva informácie na dobu sekúnd, príležitostne i niekoľko minút. George Miller (1956) napísal vo svojej klasickej práci, že kapacita našej bezprostrednej (krátkodobej) pamäti je pre celú radu rozmanitých položiek vystihuje číslo 7 plus mínus 2. Na kapacitu pamäti pre dočasné ukladanie pôsobia i ďalšie vplyvy. Napríklad počet slabík, ktoré vyslovujeme s každou položkou, ovplyvňuje počet položiek, ktoré si vieme vybaviť, ak máme položky z väčšieho počtu slabík, vybavíme si ich menej. Akékoľvek oneskorenie alebo interferencia však kapacitu krátkodobej pamäte obmedzí na približne tri položky.
Dlhodobá pamäť
Podľa Sternberga (2002) v dlhodobej pamäti máme informácie, ktoré potrebujeme k tomu, aby sme sa vyrovnali s každodenným životom: ľudské mená, miesta, kam si ukladáme veci, plánovanie činnosti v jednotlivých dňoch a podobne. Podľa autorov Bahricka, (1984a, 1984b); Bahricka a Halla (1991); Hintzmana (1978) in Sternberg (2002) experimenty, ktoré overia medze krátkodobej pamäte, vymyslieť vieme, spôsob ako overiť medze dlhodobej pamäte a tympádom i jej kapacitu, však známa nie je. Zisťuje sa, že ani na otázku, ako dlho pretrváva informácia v dlhodobej pamäti, nie je ľahká odpoveď , v súčasnosti dôkaz pre možnosť existencie absolútnej hornej medze dlhodobého uchovávania informácie neexistuje. Jedna z málo obvyklých demonštrácií dlhodobej pamäte bola skôr priamym vyšetrovaním toho, čo sa v mozgu ukladá.
Mimoriadna pamäť: mnemonici
Sternberg (2002) spomína mnemonika, ako človeka, ktorý je obdarený mimoriadnymi pamäťovými schopnosťami zvyčajne založenými na špeciálnej technike zvyšujúcej pamäťový výkon.
Porušená pamäť: amnézia
Podľa Sternberga (2002) jedným znepokojujúcim druhom amnézie (ťažkej straty explicitnej pamäti) je retrográdna amnézia. Pacienti trpiaci touto poruchou strácajú účelovú pamäť pre udalosti, ktoré predchádzali ľubovoľnému druhu poškodenia, ktoré amnéziu spôsobovalo. Mierne podoby retrográdnej sa môžu objaviť celkom bežne v súvislosti s otrasom mozgu: pacienti si zvyčajne nepamätajú udalosti, ktoré ich otrasu mozgu predchádzali bezprostredne. Spear (1979, in Sternberg, 2002) uvádza, že s ďalším druhom amnézie máme skúsenosť takmer všetci: s infantilnou (detskou) amnéziou, čo je neschopnosť vybaviť si udalosti, ktoré prebehli ešte v období, kým sme boli veľmi malými deťmi. Všeobecne si pamätáme málo, alebo takmer vôbec nič, čo sa s nami dialo vo veku okolo piatich rokov. Vybaviť si spomienky z obdobia pred troma rokmi života je krajne vzácne. Skupina autorov Milner, Corkin a Teuber (1968, s. 217, in Sternberg, 2002) uvádza, že pacienti po operáciách mozgu sa zotavujú bežným spôsobom, až na prítomnosť anterográdnej amnézie, od operácie nie je možné si zapamätať nové udalosti. Na druhej strane je ich pamäť pre udalosti, ktoré prebehli pred operáciou dobrá, až by sa dalo povedať, že perfektná.
Rola hipokampu a ďalších štruktúr
Skupina autorov Squire a Zola-Morgan (1991, in Sternberg , 2002) a Zola-Morgan (1990, in Sternberg, 2002) uvádza, že niektoré susediace štruktúry, s ktorými je vo vzťahu sú čiastočne významné pre explicitnú pamäť skúseností a ďalších deklaratívnych informácií. Zdá sa, že hipokampus hrá kľúčovú prí kodovaní deklaratívnych informácií. Vyzerá to tak, že hlavnou funkciou hipokampu je integrácia a konsolidácia oddelených senzorických informácií a najdôležitejšia časť prenos novosyntetizovaných informácií do dlhodobých štruktúr, ktoré sú podkladom deklaratívnej pamäti. Ako uvádza skupina autorov: Reber, Knowlton a Squire (1996); Squire, Cohen, Nadel (1984); McCormick a Thompson (1984, in Sternberg, 2002) hipokampus slúži ako miesto pre vzájomné prepojovanie informácií uložených v rozličných častiach mozgu. Ďalej sa zdá, že hipokampus zohráva úlohu v priebehu komplexného učenia. Keď sa na to pozriem cez evolúciu, mozgová kôra a hipokampus sú relatívne vývinovo mladé a spomínaná deklaratívna pamäť je považovaná ako nový jav. Mishkin a Petri (1984, in Sternberg, 2002) spomínajú, že bazálne gangliá sú pravdepodobne primárnymi štruktúrami kontrolujúcimi procedurálnu pamäť. Cabeza a Nyberg (1997); Thompson (1987, in Sternberg, 2002) uvádzajú, že mozoček sa okrem toho zdá hrať kľúčovú rolu v pamäti pre klasickú podmienenú odpoveď, mnohým kognitívnym procesom však všeobecne tiež prispieva. Z uvedeného vyplýva, že rôzne druhy nedeklaratívnej pamäti sú zrejme závislé na vzájomne odlišných štruktúrach mozgu. Okrem týchto predbežných pohľadov na makroúroveň pamäťových štruktúr začína rozumieť aj ich mikroúroveň. Už vieme, že opakovaná stimulácia vymedzenej nervovej dráhy posilňuje pravdepodobnosť tvorby nervových vzruchov. To znamená, že sa na určitej synapsií objavujú určité fyziologické zmeny dendritov neurónov, ktorý informáciu dostáva. Tým rastie pravdepodobnosť, že tento neurón dosiahne prah pre nové vydanie vzruchu. Rovnako vieme, že niektoré nervové prenášače narušujú ukladanie informácie do pamäti, zatiaľ čo iné prenášače ich posilňujú. Ako serotonín, tak i acetylcholín a rovnako tak i noradrenalín vo vzťahu k pamäti mieru neuronálneho prenosu čiastočne zvyšujú. Squire (1987, in Sternberg, 2002) spomína, že v hipokampe normálnych jedincov bola zistená vysoká koncentrácia acetylcholínu, zatiaľ čo u ľudí s Alzheimerovou chorobou, ktorá spôsobuje ťažkú stratu pamäti, bola jeho koncentrácia nízka. U pacientov s Alzheimerovou chorobou bola zistená ťažká atrofia oblastí tvoriacich acetylcholín. No špecifické príčiny tejto choroby sa ešte nevedia určiť s presnosťou.
C) Predstavivosť
Říčan (1972) uvádza, že predstavivosť je duševný jav každému známy. Je to psychická rekonštrukcia predmetu alebo deja, podobne ako vnem. Naviac si však môžeme predstavovať veci, ktoré sme nikdy nevideli. Zvlášť dôležité sú predstavy vlastnej činnosti, ktorú chceme konať a predstavy výsledkov, ktoré chceme dosiahnuť (veci, ktoré chceme vyrobiť). Bez toho by bola nemožná akákoľvek zložitejšia činnosť. Aj väčšina myšlienkových procesov za súčinnosti predstáv, napríklad premýšľame o tom, ako vyriešiť nejaký hlavolam alebo zložitú situáciu. Sternberg (2002) uvádza, že predstavy sú mentálne reprezentácie predmetov, udalostí, scenérií, ktoré v okamžiku reprezentácie nie sú vnímané zmyslovými orgánmi. Predstavivosť sa týka mentálnych reprezentácií vo všetkých senzorických modalitách (sluchu, čuchu, chuti). Väčšina psychologických výskumov na však sústredila na zrakové predmety, mentálne reprezentácie zrakových poznatkov (predmetov alebo prostredia), ktoré nie sú súčasne pozorované očami. Rada psychológov pracujúcich mimo kognitívnej psychológie sa zaujíma o využitie mentálnej predstavivosti v iných odvetviach psychológie, napr. o užitie techniky riadených predstáv pre kontrolu bolesti, pre posielanie imunitnej odpovede alebo iný druh posielania zdravia, pre prekonanie psychologických problémov, ako sú fóbie alebo iné úzkostné stavy. Skupina autorov Kosslyn (1981); Kosslyn a Pomerantz (1977, in Sternberg, 2002) uvádza, že podľa krajného môžeme predstavy čohokoľvek, čo prešlo našimi zmyslami, ukladať ako presné kópie fyzikálnych obrazov. Ukladať každý pozorovaný fyzikálny objekt v mozgu, sa realisticky zdá nemožné. Je to jednoducho dané kapacitou mozgu a štruktúrami, či procesmi, ktoré mozog využíva.
D) Pozornosť
Ako uvádza Říčan (1972) schopnosť pozornosti si môžeme predstaviť ako zvláštnu funkciu. Je to sústredenie vedomia na určité vnemi prichádzajúce z vonkajšieho a vnútorného prostredia, na určité oblasti, na sledovanie zámerov. Neurofyziologicky si sústredenie pozornosti predstavujeme ako zotrvávanie ohniska excitácie v mozgovej kôre. Vieme už, že u extrovertov pozornosť kolíše viac ako u introvertov. Pozornosť sa sústreďuje samovoľne. Podľa Sternberga (2002) pozornosť je nástroj, prostredníctvom ktorého aktívne spracúvame obmedzené množstvo informácií dopadajúcich na naše zmyslové systémy, prípadne informácií pochádzajúcich z ďalších kognitívnych procesov. Súčasťou mechanizmu pozornosti sú ako vedomé, tak nevedomé procesy. Pretože máme k dispozícií veľké množstvo zmyslových informácií. Pozornosť ako psychologický fenomén dovoľuje užívať naše obmedzené mentálne zdroje uvážlivo. Ak by sme stlmili radu podnetov plynúcich z vonkajšieho sveta i z sveta vnútorného, môžeme sa celkovo venovať podnetom, ktoré nás zaujímajú. Toto sústredenie zvyšuje pravdepodobnosť rýchlej a presnej odpovedi na zaujimavé podnety. Prehĺbená pozornosť rovnako dáva podnet na pamäťové procesy. Informácie, ktorým sme venovali pozornosť si zamapätáme s vyššou pravdepodobnosťou ako informácie, ktoré sme ignorovali. Vedomá pozornosť má tri hlavné funkcie: detekuje signály, sem spadá bdelosť a schopnosť vyhľadávať, v ktorom rámci musíme určiť, že sa nejaký objekt objavil, ďalšia funkcia je selektívna alebo výberová, v tomto rámci zvolíme, ktorým podnetom budeme pozornosť venovať a ktoré budeme ignorovať a posledná funkcia je, že pozornosť umožňuje delenie pozornosti, uvážlivo rozdeľujeme pozornostný potenciál, ktorý máme dispozícií, tak, aby sme zladili používanie viac, než jednej úlohy v priebehu rovnakej doby. Ale, ale detekujeme signály? Teória detekovania signálu uvádza štyri možné vyústenia pokusu o zaistenie prítomnosti signálu alebo cieľového podnetu. Zásah, tiež nazývaný správne pozitívny, kedy prítomnosť cieľa určíme správne, falošný poplach, falošne pozitívny, kedy myľne určíme, či podnet je prítomný, v skutočnosti však prítomný nie je. Omyl, nazývaný tiež falošne negatívny, pri ktorom neurčíme prítomnosť podnetu nesprávne, v skutočnosti však podnet prítomný je a konečne správne zamietnutí, nazývaný tiež správne negatívny, pri ktorom správne určíme, že podnet nie je prítomný, čo v toto prípade odpovedá skutočnosti. Či je cieľový podnet prítomný alebo neprítomný sa obyčajne určuje ťažko. Súdime na základe neúplných informácií, nejaké kritérium detekcie je nám pritom známe. Počet zásahov správnych určení je dané tým, ako ako si nastavíme kritérium zásahu, inak povedané ako veľmi pripustíme podiel falošných poplachov. Niekedy sú dôsledky omylov tak veľké, že kritérium zásahu bude prísne. Aby sme zvýšili podiel zásahu zvyšujeme podiel falošných poplachov. Bdelosť (vigilancia) je schopnosť venovať podnetovému poľu dlhú dobu, v ktorom priebehu sa jedinec snaží určiť, či sa objavil nejaký druh zaujímavého cieľového podnetu. Bdelý jedinec sústredene čaká, či sa mu podarí určiť signál, ktorý sa môže objaviť kedykoľvek. Bdelosť je vyžadovaná za okolnosťou, v ktorom sa daný podnet vyskytuje len vzácne, nič-menej ako sa objaví, vyžaduje okamžitú pozornosť. Bdelosť znamená pasívne očakávanie podnetu. Vyhľadávanie označujeme aktívne vyhľadávanie cieľa. Pri vyhľadávaní bývajú príčinou falošného poplachu rozptyľujúce podnety, distraktory (teda necieľové podnety, ktoré vzďaľujú pozornosť od cieľového podnetu).
E) Myslenie
Podľa Říčana (1972) je myslenie zvláštny spôsob zachádzania s predstavami a so symbolmi, zvlášť so symbolmi reči. Je to najzložitejší a najnáročnejšia funkcia schopnostného aparátu, vývinovo najmladšia a najkrehkejšia: vyvíja sa najneskoršie, najviac trpí únavou, alkoholom, nadmerným vzrušením. Myslenie je dôležité vtedy, keď sa dostaneme na nové, neobvyklé situácie, pre ktorú nemáme hodnotovú šablónu, návyk alebo schopnosť nájsť nové nám doposiaľ neznáme riešenie. Preto sa tiež môže povedať, že myslene je riešenie problémov, aj keď sa tým mnoho nevysvetlí. V čom záleží vlastný akt myslenia, nie je ľahké povedať. Introspektívne sa môžeme presvedčiť, že častokrát skúšaním vyberáme rôzne riešenia a preverujeme ich prijateľnosť. Inokedy si ich len znova a znova opakujeme jednotlivé prvky problémovej situácie, preberáme viac-menej náhodne vzťahy medzi nimi, až nás tzv. osvieti a dostaví sa vzhľad do problému. Tento vzhľad nemôžeme priamo ovplyvniť, musíme naň čakať (a niekedy sa dočkáme vo chvíli), kedy pokiaľ si to uvedomujeme, na problém vôbec nemyslíme. Vzhľad sa dostaví ďaleko ľahšie, keď si môžeme problémovú situáciu zjednodušiť, vylúčiť z nej nepodstatné prvky.
Zoznam použitej literatúry
NAKONEČNÝ, M. (1995). Psychologie osobnosti. Praha: Academia, 336 s. ISBN 80-200-1289-3.
ŘÍČAN, P. (1972). Psychologie osobnosti. Praha: Pyramida Orbis, 332 s.
STERNBERG, R. (2002). Kognitivní psychologie. Praha: Portál, s.r.o. , 636 s. ISBN 80-7178-376-5.