Podľa Dušeka a Chromého ( 1987) poruchu osobnosti, v minulosti označovaná odborne ako psychopatia, zaraďujeme medzi psychické poruchy s malou procesuálnou aktivitou. Ich podstatou je disharmonický vyvinutá osobnosť. Niektoré črty osobnosti sú nadmerne zvýraznené, iné naopak potlačené. Predpokladá sa, že porucha osobnosti vzniká na genetickom podklade, ale rozvíja sa v celej šírke aj v ďalšom vývine osobnosti. V minulosti sa tvrdilo, že psychopatickú osobnosť človek len rodí a že je prakticky nemožné túto poruchu ovplyvniť. Dnes je však zrejmé, že jedinec má určité vrodené dispozície, ale abnormálne charakteristiky vlastnosti sa utvárajú až pôsobením okolia a schopnosťou jedinca prispôsobovať sa. Abnormálne utváraná osobnosť má zníženú osobnosť voči psychotraumatickým vplyvom a preto sa pri psychopatických jedincoch nezrieka prejavujú aj niektoré iné psychické poruchy (neurózy, funkčné psychózy). Niekedy sa ako dekompenzácia označuje zhoršenie prejavov psychopatickej osobnosti z vnútorných (endogénnych) príčin, na rozdiel od patologických reakcií, pri ktorých sú zrejmé vonkajšie vplyvy. Pri návrate zhoršeného psychického stavu do stavu pôvodného môžeme pojednávať o kompenzácií. Abnormálna osobnosť je pojem široký a myslí sa ním, akákoľvek odchýlka od normálneho vývinu osobnosti. U niektorých jedincov sú psychopatické črty iba naznačené, nejde teda o vyhradenú psychopatiu, hovoríme o akcentovanej osobnosti, týchto ľudí nemožno zaradiť medzi normálne osobnosti. Pod pojmom anomálna osobnosť sa rozumejú klinicky ľahšie formy psychopatií.
Podľa Praška (2003) človek so závislou poruchou osobnosti nadmerne potrebuje, aby sa o neho starali druhí ľudia. To vedie k submisívnemu správaniu, podlizovaniu a extenzívnemu strachu z opustenia druhými. Honzák (2018) opisuje závislú poruchu osobnosti ako nesmelých, nepriebojných, skromných, podriadených, nesamostatných jedincov. Praško (2003) uvádza, že typicky sa trvalo a pasívne spolieha na iné osoby, ktoré za neho majú učiniť rozhodnutie, má veľký strach z odmietnutia, pocty bezmocnosti a neschopnosti. Bežný je pasívny súhlas s prianím iných osôb, bojazlivosť, pocity bezmocnosti, bezradnosti. Je to človek, ktorý potrebuje druhých, aby za neho rozhodovali v dôležitých oblastiach jeho života. Pacienti majú tuto poruchu osobnosti bývajú submisívni a majú vážne starosti s rozhodovaním samých za seba, potrebujú sústavné povzbudzovanie. Najradšej sa spoliehajú na druhých. Druhým sa snažia zapáčiť, často slúžia, lichotia im, obdivujú ich. Ľahko sa nechajú využívať, pokiaľ ich potreby závislosti nie sú uspokojované, ľahko podliehajú depresií alebo úzkostným stavom. Často je intenzívna obava, že budú opustení. Medzi pridružené rysy môže patriť vnímanie seba samého ako bezmocného, nekompetentného, bez životnej sily. Postihnutý človek ťažko vyjadruje nesúhlas, pretože mú obavy, že by mu druhý mohli prestať poskytovať podporu. Nedokáže samostatne zasahovať do činnosti a robiť si po svojom, pretože pochybuje o svojej schopnosti správne s rozhodovať a zvládať veci správne. Aby si získal starostlivosť a podporu u druhých, je ochotný urobiť veci, ktoré sú mu nepríjemné. Neznáša samotu a cíti sa opustený a bezmocný, keď je sám. Naliehavo vyhľadáva spoločnosť druhých, ktorí mu poskytujú podporu a pomoc. Má nadmerné obavy, že keby sa musel starať sám o seba, nezvládol by to. Ako uvádza Mallinow (1981, in Praško, 2003) u týchto osôb bola tiež pozorovaná latentná hostilita a provokatívny aspekt ich závislosti. Je to zjavné najmä vtedy, keď sú hospitalizovaní. Závislé rysy z nich vyplývajúce správanie často poskytuje týmto ľuďom sekundárne zisky vo forme starostlivosti a pozornosti druhých. Orálna dispozícia sa obyčajne prejavuje problémami s jedlom, alkoholom alebo drogami. Často rozvíjajúci abúzus sedatív, hypnotík, anxiolytík a analgetík. Podľa Gottesmana (1963, in Praško, 2003) u jednovaječných dvojčiat významne korelujú faktory submisivity alebo dominancie ako u dvojvaječných. Závislá porucha osobnosti môže reprezetovať zosilnenú a maladaptívnu variantu normálnej závislosti. Častejšie je u žien, obyčajne u mladších súrodendov z viacerých detí. Je relatívne častá. Priebeh i prognóza tejto poruchy je veľmi rôzna. Často sa objavuje depresívna dekompenzácia v období, kedy títo pacienti mávajú subjektívni pocit, že ich dôležitý vzťah je ohrozený. Pri vhodnej liečbe býva však prognóza dobrá. Ďalšou komplikáciou môže byť rozvoj úzkostnej poruchy, sexuálnej dysfunkcie alebo poruchy spánku v období, kedy cíti ohrozenie separáciou od partnera. I hraničiari mávajú pocity samoty a vyžadujú stálu podporu, ale nepodliezajú a neprispôsobujú sa okoliu. Chýba submisivita a vyhľadávanie podpory. Pri agorafóbií, často komorbídne ochorenie, prevládajú obavy z opustenia domova, potreba doporovodu, to všetko môže tiež vyzerať ako prejavy závislosti. Pri vyhýbavej úzkostnej poruche prevládajú spoločne pocity insuficiencie a znehodnotenia, ktoré vedú však pri závislej poruche osobnosti vyhľadávaniu niekoho z okolia, zatiaľčo, pri vyhýbavej poruche osobnosti prebieha vyhýbanie sa kontaktom.
Zoznam použitej literatúry
DUŠEK, K. – CHROMÝ, K. – MALÁ, E. (1987). Psychiatria. Martin: Osveta, 297 s.
HONZÁK, R. – HONZÁK, F. (2018). Čas psychopatů. Praha: Galén, 335 s. ISBN 978-80-7492-984-5.
PRAŠKO, J. et al. (2003). Poruchy osobnosti. Praha: Portál, s.r.o., 359 s. ISBN 80-7178-737-X.