AK SA TI ČLÁNOK BUDE PÁČIŤ NEVÁHAJ A PODPOR DETSKÚ ONKOLÓGIU DOBROVOĽNÝM PRÍSPEVKOM:
SVETIELKO NÁDEJE, o.z.
Detská fakultná nemocnica s poliklinikou
Nám. L. Svobodu 4
974 09 Banská Bystrica
www.svetielkonadeje.sk
IČO: 3788 9346
DIČ: 2021703200
Registrácia: Ministerstvo vnútra SR, č. spisu VVS/1- 900/90-16888 z 24.5.2002
Platobné údaje pre záujemcov o podporu našej činnosti:
IBAN: SK83 1100 0000 0026 2075 6262
Špecifický symbol: 45000
Podľa Dušeka a Chromého (1987) patrí porucha osobnosti, historicky známa ako psychopatia, medzi psychické poruchy s nízkou procesnou aktivitou. Podstatou tejto poruchy je disharmonicky vyvinutá osobnosť, kde sú niektoré črty nadmerne zvýraznené, zatiaľ čo iné sú potlačené. Predpokladá sa, že porucha osobnosti má genetické základy, ale rozvíja sa aj v priebehu ďalšieho vývinu. V minulosti sa verilo, že psychopatickú osobnosť človek iba zdedí a nie je možné ju ovplyvniť. Dnes sa uznáva, že jedinci majú vrodené predispozície, ale abnormálne charakteristiky sa formujú pod vplyvom prostredia a schopnosti prispôsobiť sa.
Abnormálne vyvinutá osobnosť má zníženú odolnosť voči psychotraumatickým vplyvom, čo môže viesť k prejavom iných psychických porúch, ako sú neurózy a funkčné psychózy. Zhoršenie prejavov psychopatickej osobnosti z vnútorných (endogénnych) príčin sa nazýva dekompenzácia, zatiaľ čo patologické reakcie sú spôsobené vonkajšími faktormi. Pri návrate k pôvodnému psychickému stavu môžeme hovoriť o kompenzácii.
Pojem abnormálna osobnosť je široký a označuje akúkoľvek odchýlku od normálneho vývinu osobnosti. U niektorých jedincov sú psychopatické črty iba naznačené, čo neznamená, že ide o plne vyvinutú psychopatiu; hovoríme o akcentovanej osobnosti, ktorú nemožno zaradiť medzi normálne osobnosti. Anomálna osobnosť zahŕňa klinicky ľahšie formy psychopatií.
Podľa Praška (2003) je typickým predstaviteľom závislej poruchy osobnosti úzkostný človek, ktorý sa obáva druhých a očakáva kritiku, pričom trpí nízkym sebavedomím. Honzák (2018) uvádza, že títo jedinci pociťujú strach z minulosti, prítomnosti alebo budúcnosti. Praško (2003) dodáva, že dominujú pocity napätia a obáv, pričom odmietnutie zo strany iných vnímajú ako potenciálne nebezpečenstvo, čo vedie k vyhýbaniu sa sociálnym situáciám, hoci po blízkosti veľmi túžia.
Vyhýbavé osoby môžu mať bohatý vnútorný život a emócie, no v sociálnych vzťahoch sa často javia ako apatické a nezáujmové. Títo jedinci sú precitlivení na odmietnutia a vyhýbajú sa situáciám, kde by im hrozila kritika. V dobrých blízkych vzťahoch môžu prosperovať, ale nové stretnutia zažívajú s nedôverou a stresom.
Často sa cítia menejcenní a neschopní, preto sa vyhýbajú aktivitám spojeným s osobným rizikom a novým činnostiam, obávajú sa zosmiešnenia. V spoločnosti zažívajú intenzívne pocity napätia, obáv a neistoty. Ich stratégie reakcie na ohrozenie vedú k vyhýbavému správaniu.
Millon (1981, in Praško, 2003) tvrdí, že táto stratégia sa vyvíja ako reakcia na rodičovské odmietanie a cenzúru, posilnené odmietaním od rovesníkov. Psychodynamická teória predpokladá, že vyhýbavé správanie pramení z častých životných skúseností, ktoré vedú k prehnanej potrebe prijatia a intolerancii kritiky. Kagan (1989, in Praško, 2003) v biologickej oblasti zdôrazňuje význam vrodeného temperamentu v rozvoji vyhýbavého správania.
Príčinné faktory môžu byť zmiešané, s čiastočnou genetickou podmienenosťou. Pacienti s vyhýbavou poruchou osobnosti majú často blízke vzťahy s príbuznými, ktorí trpia podobnými poruchami osobnosti (vyhýbavá, anankastická, závislá alebo pasívne-agresívna). Dôležitú úlohu zohráva aj prostredie a výchova v detstve, pričom rodičia bývajú príliš starostliví a varujú pred vonkajšími nebezpečenstvami.
Deti, ktoré neboli dostatočne prijímané alebo boli ponižované, trpia často nedostatočným sebavedomím, čo môže viesť k vyhýbaniu sa sociálnym situáciám. Psychodynamická teória naznačuje, že vyhýbavé správanie môže vzniknúť zo skorých životných skúseností, ktoré viedli k nadmernej potrebe druhých a skúsenosti odmietania.
Epidemiológia vyhýbavej poruchy osobnosti nie je presne známa, odhaduje sa prevalencia okolo 1 %, no v klinickej populácii môže byť až 10 %. Obe pohlavia sú postihnuté rovnako často a častá je komorbidita s anankastickou poruchou osobnosti. Tento typ poruchy často nadväzuje na detský strach z cudzích ľudí a nadmernú hanblivosť v školských rokoch.
Výrazné zhoršenie sa zvyčajne objavuje v adolescencii, kedy sa vyžaduje flexibilná adaptácia na množstvo sociálnych situácií, pričom riziko výsmechu je vysoké. Porucha sa spravidla udržuje aj v dospelosti a má tendenciu pomaly slábnuť s vekom. Títo jedinci sa vyhýbajú aktivitám, ktoré vyžadujú interpersonálne kontakty, a sú precitlivení na kritiku. Pri vystavení náročnejším situáciám môžu zažiť zmätok a úzkosť.
Medzi najčastejšie komplikácie patrí depresívna epizóda, dystýmia, panická porucha, agorafóbia alebo sociálna fóbia. Ľuďom s touto poruchou sa spravidla darí lepšie v chránenom prostredí, pričom prognóza je veľmi závislá na prostredí a okolnostiach. Častá je komorbidita s anankastickou a závislou poruchou osobnosti, pričom môže existovať komorbidita so sociálnou fóbiou až 60 %. Na rozdiel od schizoidnej a schizotypovej poruchy osobnosti majú títo jedinci túžbu po hlbších a stabilných vzťahoch.
Literatúra
DUŠEK, K. – CHROMÝ, K. – MALÁ, E. (1987). Psychiatria. Martin: Osveta, 297 s.
HONZÁK, R. – HONZÁK, F. (2018). Čas psychopatů. Praha: Galén, 335 s. ISBN 978-80-7492-984-5.
PRAŠKO, J. a kol. (2003). Poruchy osobnosti. Praha: Portál, s.r.o., 359 s. ISBN 80-7178-737-X.