Klein (2012) hovorí o nasledujúcej rovnici:
sexuálna inteligencia = povedomie o tele + informovanosť + emocionálne schopnosti
Normálny vývin pohlavných orgánov, ich anatómia, fyziológia a pri vývinovej nedostatočnosti vznik somatosexuálnych porúch
Pohlavná diferenciácia
Podľa Weissa a kol. (2010) je pohlavná diferenciácia podrobená prísnej genetickej kontrole. Základným rozdielom medzi mužom a ženou, ktorý ovplyvňuje každú bunku je charakteristická kombinácia chromozómov. Pre muža je XY, pre ženu XX. Rozdiel je spôsobení pri oplodnení, u muža je oocyt oplodnení spermiou obsahujúci Y chromozóm, u žien je X chromozómom.
Chromozóm Y
Weiss a kol. (2010) uvádza, že normálny Y chromozóm obsahuje gén, ktorý je základný pri premene indeferentnej gonády v semenníkoch, tento gén sa nazýva SRY – teda gén, ktorý spúšťa testikulárnu diferenciáciu ( nezúčastňuje sa priamo tohto procesu ) .
Chromozóm X
Weiss a kol. (2010) spomína, že bez prítomnosti X chromozómu nie je bunka schopná prežiť. Na chromozóme X sú lokalizované mnohé gény, ktoré podmieňujú vznik mnohopočetných chorôb (napr. hemofília typu A a B).
Vývin mužskej a ženskej pohlavnej žľazy (gonády): semenníky, vaječníky
Weiss a kol. (2010) uvádza, že vývinová sekvencia je spojená s prítomnosťou génu SRY + (SOX 9). Prvým znakom diferenciácie u embryonálnom vývine semenníkov starých 42 -45 dní prapohlavných buniek s bunkami celómového pôvodu. Pri fetálnych semenníkoch je charakterizovaná prítomnosť intersticiálnych buniek Leidigových, ktoré vytvarajú androgénne stereoidy, predovšetkým testosterón. Pri vývine vaječníkov rozoznávame dva základné obdobia: prefolikulárne a folikulárne.
Pohlavné orgány, ich anatómia a fyziológia
Mužské pohlavné orgány
Heretik (2016) spomína, že mužské pohlavné orgány tvorí pohlavný úd, tkz. penis, z latinského pendére, čiže visieť, ktorý sa skladá z koreňa údu, tela údu, a žaluďa (glans). Telo pohlavného údu je pokryté voľne pohyblivou tenkou kožou, ktorej koniec je vo forme predkožky úplne alebo sčasti pokrýva aj glans penis. Veľkosť penisu v ochabnutom stave od koreňa penisu k žaluďu v európskej populácií v rozpätí 6 až 10 cm, s priemerom 2-3 cm. Pri stoporení (erekcií) sa jeho veľkosť môže zväčšiť až na dvojnásobok. Zväčšenie dĺžky a objemu pohlavného údu umožňujú špongiovité, tzv. dutinkaté telesá, ktoré sa pri priamej, ale aj nepriamej stimulácií (napr. pri sexuálnych fantáziách) naplnia krvou, čím sa úd napne a vzpriami, resp. stoporí, eriguje. Muži venujú svojmu pohlavnému orgánu mimoriadnu pozornosť, najmä čo sa týka veľkosti pohlavného údu. Janáčková, Weiss (2006) in Heretik (2016) tvrdia, že tí, ktorí trpia komplexom malého penisu, neraz sa podujmú na absolvovanie chirurgického zákroku v záujme zväčšenia penisu. Semenníky (testes) zostupujú ešte v čase pred pôrodom do mieška. Aby produkovali semeno schopné oplodniť vajíčko, dochádza pri teplote nižšej asi o 2 stupne Celzia ako vnútri tela. Semenníky produkujú mužský pohlavný hormón testosterón a v semenotvorných kanálikoch sa počnúc dospievaním (pubertou) tvoria aj mužské pohlavné bunky, spermie. Ich tvorba závisí nielen zdravotného stavu muža, ale aj od jeho psychického stavu (napr. vplyvom intenzívnej úzkosti sa znižuje). U mladého zdravého muža sa vytvorí niekoľko desiatok miliónov spermií denne. Iným problémom mužov je tzv. fimóza. Pri fimóze ide o také zúženie predkožky, ktoré najmä pri erekcií neumožňuje jej pretiahnutie cez glans penis. Fimóza môže pôsobiť ťažkosti pri začatí pohlavného života a môže viesť k rôznym zdravotným ťažkostiam. Pri problémoch mužov v začiatkoch ich pohlavného života je preto potrebné myslieť aj na túto eventualitu. Rituálna obriezka je súčasťou niektorých vierovyznaní. Bežne sa vykonáva u Židov a Moslimov. Obriezka okrem hygienických účelov môže byť príčinou nižšej citlivosti žaluďa, čo vedie pri masturbácií aj pri súloži k pomalšiemu dosiahnutiu výronu semena, to možno považovať z pohľadu žien za výhodu. Klitoris je jediný orgán, ktorý je určený výlučne na sprostredkovanie slastných pocitov.
Ženské pohlavné orgány
Podľa Heretika (2016) ženské pohlavné orgány pozostávajú z vonkajších a vnútorných. Na vonkajších pohlavných orgánoch ženy je nápadný tzv. Venušin pahorok, či ohanbie, ktoré je porastené chĺpkami, (v súlade s módnymi trendmi si ženy toto ochlpenie upravujú alebo úplne odstraňujú). Priestor medzi stehnami a vchodom do pošvy vypĺňajú veľké a malé pysky ohanbia. Veľké pysky ohanbia (labor major) sú tukom vystlané kožné záhyby uzatvárajúce genitál, ktorý je viditeľný až po ich roztiahnutí. Vďaka vestibulárnym toporivým telesám, ktoré sú uložené v hĺbke veľkých pyskov ohanbia, sa tieto pri sexuálnom vzrušení otvárajú. Malé pysky ohanbia (labor minor) sa skladajú z dvoch mäkkých, žľazami, vystrojených kožných záhybov ružovej farby. Zakrývajú vchod do pošvy. Pri pohlavnom vzrušení sa výdatne prekrvujú, čím zdurejú. V ich spodnej časti vyúsťujú tzv. Bartholiniho žľazy, ktoré v priebehu sexuálneho vzrušenia vylučujú niekoľko kvapiek bezfarebného sekrétu. V hornej časti sa malé pysky ohanbia zbiehajú do špongiového tkaniva, dráždca, čiže klitorisu. Klitoris je veľmi bohato zásobený nervovými vláknami, preto je na dotyk mimoriadne citlivý. Klitoris je väčšinou v pokojnom stave prekrytý pokožkou, v hornej časti predkožkou. Klitoris pozostáva zo špongiového tkaniva, ktorý sa v dôsledku stimulácie napĺňa krvou a zväčšuje svoj objem analogicky ako toporivé telesá penisu. V pokročilom štádiu pohlavného vzrušenia môže na priamu stimuláciu rukou reagovať bolestivo. Klitoris je jediný orgán, ktorý je určený na sprostredkovanie slastných pocitov. Pri roztiahnutých pyskoch ohanbia je viditeľný vchod do pošvy (introitus vaginae) , je zakrytý do určitej mierou panenskou blanou (hymen). Panenská blana neuzatvára vchod do pošvy úplne, je v nej otvor, ktorý umožňuje odtekanie menštruačnej krvi. Pri vniknutí cudzieho telesa do pošvy sa hymen väčšinou pretrhne, čo býva sprevádzané miernou bolesťou a krvácaním. Pošva (vagína) spája vonkajšie a vnútorné pohlavné orgány ženy, slúži ako orgán pohlavného styku a ako pôrodná cesta. Je to predozadne oploštená, veľmi pružná trubica vystlaná jemnou sliznicou. Pošvu prsteňovite obklopujú svaly panvového dna (perineálne svaly), tieto svaly umožňujú šírku vonkajšej tretiny pošvy prispôsobiť vsunutému pohlavnému údu. Sú schopné klonických sťahov, ktoré sa dostavujú pri intenzívnom orgazme. Podľa Zaviačiča a Whippla (2002) in Heretik (2016) je predná časť pošvy u niektorých žien zvlášť citlivá na dotykové podnety a to až do takej miery, že v dôsledku jej stimulácie dochádza k spusteniu organistického reflexu. V prednej stene pošvy, asi 4 až 5 cm od jej vchodu, v blízkosti močovej trubice sa nachádza útvar veľkosti fazuľe, tzv. G-bod: nazvaný podľa Gräfenberga, ktorý na tento bod upozornil ako prvý. Podľa Kratochvíla (2003) in Heretik (2016) dosahujú niektoré ženy (11 až 18 %) veľmi intenzívny orgazmus. Zaviačič a Whipple (2002) in Heretik (2016) opísali biologický fenomén ženskej ejakulácie v zmysle uretrálnych expulzií, známych už v tradičných sexuálnych kultúrach starodávnej Indie a v rôznych teritóriach Ázie aj Afriky, ktoré sa dostavujú najmä po stimulácií G-bodu.
Somatosexuálne vývinové poruchy
Najčastejšie syndrómy s poruchami sexuálnej diferenciácie
- XXY a XX – Klinefelterov syndróm
- Úplný Klinefelterov syndróm
- Karyotyp 49 XXXXY alebo 50 XXXXYY
- Turnerov syndróm a jeho varianty
- 46 XX – čistá dysgenéza gonád
- Pravý hermafroditismus
Determinanty normálneho a deviantného psychosexuálneho vývinu
Weiss (2017) uvádza, že biologický základ sexuality je predovšetkým pohlavný dimorfizmus, ktorý je určený chromozomálnym pohlavím, gonadálnou diferenciáciou, hormonálnymi pomermi, vnútornými reprodukčnými orgánmi a morfológiu vonkajších genitálií. Ako už bolo uvedené hlavným determinujúcim faktorom sexuálnej diferenciácie je testosterón (pokiaľ dôjde k jeho sekrécií, genitál sa vyvíja mužským smerom, bez jeho prítomnosti smerom ženským). Psychosexuálny vývin ľudí je pokračovanie embryonálneho vývinu sexuálnych štruktúr: telesne pohlavný vývin vytvára anatomické a funkčné predpoklady pre sexuálnu diferenciáciu správania, cítenia a myslenia. Klein (1997, in Weiss, 2017) pohlavný dimorfizmus sa prejavuje predovšetkým v primárnych pohlavných znakoch, za ktoré je možné považovať chromozomálne pohlavie (XY a XX) a mužský, či ženský typ reprodukčný orgán (penis a vagína- gonadálne pohlavie). Rozdiely v somatických znakoch (stavba kostry, typ ochlpenia, hlas) a podobne patria k sekundárnym znakom sexuálneho dimorfizmu). K terciárnym znakom radíme rozdiely medzi mužmi a ženami v oblasti myslenia, cítenia a správania – verbálnom i neverbálnom, ktoré hrá dôležitú rolu zvlášť v oblasti sexuálneho správania.
Sexuálna identifikácia
Ako spomína Weiss (2017) sexuálna identifikácia, teda pocit príslušnosti k určitému pohlaviu sa vytvára na základe genetických a fetálne gonadálnych determinantov sprostredkovaných vplyvom sexuálnych steroidov na centrálnu nervovú sústavu v druhom trimestri vnútromaternicového vývinu. Zverina (1995, in Weiss, 2012) spomína, že jej definitívne formovanie tak prebieha po pôrode súčinnosti tejto predispozície s vplyvmi prostredia. Money a Ehrhardtová (1972, in Weiss, 2012) uvádza, že pre vytvorenie pohlavnej identity je je pravdepodobne rozhodujúci vek do 18 mesiacov. Stoller (1968, in Weiss, 2017) spomína, že ako ukazujú výskumy na hermafroditoch vychovávaných v v opačnej sexuálnej role ako by odpovedalo ich chromozomálnemu pohlaviu, v neskorších mesiacoch pravdepodobnosť úspešnej zmeny pohlavnej identity progresívne klesá. Základom sexuálnej identifikácie je okrem vrodených determinant i koncepcia sebaobrazu ako chlapca, či dievčaťa (muža, ženy), ktorá sa vytvára v procese učenia a to ako učenia sociálneho, tak i špecificky ľudského učenia kognitívneho. Extrémnym prípadom poruchy pohlavnej identity je transsexualizmus, pri ktorom dochádza k úplnému rozpojeniu telesného a psychologického pohlavia. Biologicky zdravý muž sa cíti byť väčšinou už od útleho detstva ženou (žena mužom) a túži i žiť v roli opačného pohlavia.
Sexuálna rola
Weiss (2017) hovorí o sexuálne role, ktorá je vonkajším prejavom pohlavnej identity. Aj keď sa na ich utváraní podieľajú i konštitučné faktory, rozhodujúce sú tu kultúrne spoločenské vplyvy, sprostredkované predovšetkým rodinou. Práve rodičia sú pre deti hlavnými identifikačnými figúrami, dôležitých pre rozvoj adekvátnych vzorcov správania a postojov k druhému pohlaviu. V predškolskom veku sa v rámci tohto procesu uplatňujú dva mechanizmy: a) identifikácia s rodičom, či inou osobou rovnakého pohlavia/ b) komplementárne alebo vzájomné doplňovanie s osobou opačného pohlavia. V školskom veku sa k rodičovskému vplyvu na utváranie pohlavnej role pripája i vplyv vrstovníckych skupín a iné kultúrne-spoločenské vplyvy (škola, média).
Sexuálna orientácia
Heretik (2016) uvádza, že kým sa objavia prvé prejavy sexuálnej zrelosti v zmysle prvej polúcie a prvej menštruácie, dieťa v procese svojho vývinu získava množstvo informácií zo svojho okolia. Nápadná inklinácia v detskom veku k opačnému pohlaviu môže byť signálom menšinovej sexuálnej orientácie alebo identifikácie. Tkz. heterotropne sa správajúci chlapci sú označovaní za sissy boys a chlapčensky sa správajúce dievčatá za tom boys. Samozrejme však môžeme povedať, že nie všetci chlapci a nie všetky dievčatá majú problémy s identifikáciou a orientáciou. Říčan (2003, in Heretik, 2016) spomína, že približne vo veku prvej polúcie a menštruácie sa objavujú aj prvé citové prejavy k príslušníkom opačného pohlavia v zmysle prvých lások, či prvého zaľúbenia. Je nevyhnutné brať do úvahy aj fakt sexuálnej orientácie, respektíve preferencie objektu eroticko-sexuálneho záujmu. Zvěrina (2003, in Heretik, 2016) hovorí o tom, že vo vzťahu k determinácii sexuálnej orientácie o špecifickom naprogramovaní príslušných sexuálnych centier v kritických fázach prenatálneho vývinu. Ridley (2001, in Heretik, 2016) jednoznačne konštatuje, že správanie samcov je u väčšiny druhov systematicky odlišné od správania samíc a že tento rozdiel je vrodený, inak povedané, že mozog je orgán s vrodeným pohlavím.
Sexuálna preferencia
Podľa Weissa (2017) ako už bolo uvedené, mechanizmus vývinu sexuálnej preferencie (spôsob, ktorým jedinec dosahuje sexuálne uspokojenie a aký objekt eroticky apetuje) a teda aj etiopatogenéza porúch tejto preferencie (sexuálnych deviácií), nie je zatiaľ úplne celkom objasnené. Základné sú pritom pravdepodobne faktory konštitučné (vrodené). Vplyvy prostredia sa potom pravdepodobne uplatňujú až na základe vrodených mechanizmov. Pokusy odvodiť determináciu sexuálnej orientácie napríklad z rodinnej konštalácie, defektuozity identifikačných rodičovských postáv, či iných enviromentálnych vplyvov zatiaľ zlyhávajú. Väčšina porúch sexuálnej preferencie sa objaví až v dobe puberty, či adolescencie. Pretože už i v prepubertálnom bolo pozorované napríklad prevliekanie sa do ženských šiat u transvestitov, preferencie fetišu pri masturbácií pri fetišistu, voyeuristické, exhibicionistické, či iné neobvyklé sexuálne praktiky. Sexuálna experimentácia v prepubertálnom veku (napríklad príležitostné prezliekanie sa do šiat matky, či sestry, pozorované prezliekanie sa dievok, explorácia, či vzájomná explorácia genitálu), však nemusí vôbec signalizovať deviantný vývin a vyskytuje sa niekedy i v dospelosti sexuálne úplne normálnych detí.
Sexuálne správanie
Weiss (2017) uvádza, že kapacita pre genitálnu reakciu je u človeka prítomná od raného detstva. Bakwin (1973, in Weiss, 2017) spomína, že genitálna stimulácia spojená s orgazmom bola pozorovaná u chlapcov a dievok už v 6. mesiaci života a masturbácia u detí pretrváva ako prevláda sexuálna aktivita až do zahájenia párových sexuálnych stykov. Podobne častou detskou sexuálnou aktivitou sú sexuálne hry, objavujúce sa najčastejšie okolo piateho roku života. Spočívajú hlavne vo vzájomnej explorácií intímnych telesných partií, často zahŕňajú napodobňovanie sexuálnych aktivít dospelých, väčšinou výlučne v nekoitálnej forme. Money a Ehrhardová (1972, in Weiss, 2017) spomínajú, že rovnako ako masturbácia, tak aj tieto sexuálne hry sú prirodzené a neškodné, ich zakazovanie a trestanie môže mať mať naopak deterioračný efekt na diferenciáciu sexuálnej identity a pohlavnej roly. Bancroft (1989, in Weiss, 2017) v puberte dochádza k integrácií sexuálnej identity, reaktivity a preferencie. U našej populácií začína puberta obvykle medzi 10. a 15. rokom veku. Telesne sa u dievok prejavuje menarché (prvá menštruácia) a u chlapcov, prvými výronmi semena, ďalej rozvojom pohlavných sekundárnych znakov, zvlášť u chlapcov i prudkým zvýšením sexuálnej potreby a aktivity. Psychosexuálny vývin je oproti somatosexuálnemu oneskorený, v tomto období sa schopnosti mladých ľudí k citovým vzťahom, schopnosti pre život v páre a ich základné morálne postoje a etické hodnoty najprv fungujú. Vývin sexuálneho správanie je pritom podmienený rozvojom sexuálnych emócií , ku ktorému dochádza predovšetkým v období puberty a adolescencie. Jedna sa tu o schopnosť sexuálneho vzrušenia (fyziologický korelát je u mužov erekcia a u žien lubrikácia, dosiahnutie orgazmu, prežitkového vyvrcholenia) a sexuálnej satisfakcie a konečne o rozvoj emócie zamilovanosti ako erotickej fascinácie sexuálnym objektom. Zvěřina (2003, in Weiss, 2017) zhrnul základné charakteristiky ľudskej sexuálnej motivácie: pevná sexuálna identifikácia/erotická preferencia objektu opačného pohlavia/sexuálna zrelosť sexuálne apetovaného objektu/ kooperácia, súhlas partnera, neprítomnosť partnerom neakceptovanej agresie/vytvorenie páru, vzájomnosť, schopnosť naviazať a udržať párový vzťah.
Prežívanie sexuality
Heretik (2016) uvádza, že sexuálne správanie človeka spravidla sprevádzajú intenzívne emócie. Vo vzťahu k sexualite sa stretávame s celou paletou nižších a vyšších citov. Na samotný pohlavný akt sa môžu viazať príjemné aj nepríjemné city, podľa aktuálneho prežívania vlastnej sexuálnej interakcie, pričom v zhode s Pogádym a Guensbergerom (1987, in Heretik, 2016) môžeme hovoriť o telesných, respektíve organových citoch. Intenzita týchto emócií priamo súvisí so spätnou väzbou, ktorú mozgu poskytuje autonómny, teda sympatický nervový systém. Podľa Atkinsova a kol. (1995, in Heretik, 2016) ľudia s poruchou najmä vyšších oblastí bedrovej miechy uvádzajú nižšiu mieru sexuálneho vzrušenia pri vnímaní sexuálne významných podnetov. Zvěřina (1995; 2003, in Heretik, 2016) vyčleňuje ako jeden z komponentov sexuálnej motivácie sexuálne emócie. Zaraďuje medzi nich sexuálne vzrušenie, pocitové vyvrcholenie (orgazmus), sexuálne uspokojenie (satisfakciu) a zamilovanosť. Uvedené sexuálne emócie sa žiada doplniť o ďalšiu dimenziu, o sexuálne city, respektíve o citovú zložku intímnej komunikácie.
Sexuálne emócie
Heretik (2016) spomína, že súčasťou emócií je aj sexuálna apetencia, túžba, či chuť po sexuálnych aktivitách. Táto individuálne odlišná túžba nás vedie, k viac či menej frekventovanému hľadaniu možností uspokojenia sexuálnej potreby. Sexuálna apetencia je nesporne mnohofaktorovo podmienená. Závisí od genetickej výbavy, od celkového stavu organizmu a daného vývinového obdobia, od psychického stavu, a tiež od rôznych, sociálno-psychologických vplyvov.
Sexuálne vzrušenie môže nastať priamym dráždením pohlavných orgánov, ale aj pôsobením sexuálne významných podnetov, ktoré sú vnímané spravidla zrakom.
Pocitové vyvrcholenie (orgazmus) je nesporne mimoriadne intenzívny zážitok, na vrchole ktorého môže dôjsť až k zúženému vedomiu. Zážitok orgazmu je viazaný na účinnú stimuláciu pohlavných orgánov, vyjmúc spontánne orgazmy počas spánku alebo podstatne zriedkavejšie sa vyskytujúce orgazmy počas spánku alebo podstatne zriedkavejšie sa vyskytujúce orgazmy navodené intenzívnymi sexuálnymi predstavami a fantáziami.
Sexuálna satisfakcia je stav, ktorý nastáva po uspokojení sexuálnej potreby zážitkom orgazmu. Zveřina ( 2003) in Heretik (2016) spomína, že na tomto zážitku sa vo významnej miere podieľajú endorfíny, ktoré sa uvoľňujú v priebehu sexuálneho vzrušenia a orgazmu. Na sexuálnu satisfakciu môžu vplývať aj rôzne iné faktory ako sexuálne vzrušenie a orgazmus, najmä faktory, ktoré evokujú záporné a pozitívne city. Prežívanie sexuálnej satisfakcie zaručene ovplyvňuje napokon aj celkovú spokojnosť so sexuálnym životom.
Zoznam použitej literatúry
HERETIK, A. sr., jr. et al. (2016). Klinická psychológia. Nové Zámky: Psychoprof, spol. s.r.o., 912 s. ISBN 978-80-89322-24-4.
KLEIN, M. (2012). Sexuálna inteligencia. Bratislava: NOXI, s.r.o., 216 s. ISBN 978-80-8111-111-2.
WEISS, P. (2017). Poruchy sexuální preference. Praha: Galén, 440 s. ISBN 978-80-7492-310-4.
WEISS, P. et al. (2010). Sexuologie. Praha: Grada, Publishing, a. s., 724 s. ISBN 978-80-247-2492-8.