Ako uvádza Nakonečný (1995) rôznymi psychológmi je podstata charakteru interpretovaná rôzne: Roback (1931, in Nakonečný, 1995) rozumie charakter ako zotrvávajúcu psychofyzickou dispozíciu k útlmu inštinktívnych impulzov v súlade s regulatívnym princípom, čo v interpretácií Eysencka (1966, in Nakonečný, 1995), ktorý odkrýva podstatu charakteru, tak ako vo vôli, znamená tlmenie pudových impulzov z hľadiska princípu reality. Charakter je tu porozumení veľmi zjednodušene ako systém zábran prejaviť pudové hnutie, teda ako negatívna sila vôle. Avšak vôľa, ako vieme nemá len, túto negatívnu funkciu, súvisí tiež s aktívnym presadzovaním životných cieľov, ktoré sú založené na dominancii určitých hodnôt, pokladaných za najviac žiaduce. Širšie poňatie charakteru má Remplein (1965, in Nakonečný, 1995), ktorý charakter vymedzuje ako konštanta osobného cítenia a chcenia hodnôt. Gehlen (1956, in Nakonečný, 1995) vyjadruje pojem charakter ako stabilné zvyky a sklony, v ktorých sa prejavuje tendencia človeka dávať prednosť určitým obsahom pred iným, ktoré boli vypestované výchovou. Podľa Stagnera (1961, in Nakonečný, 1995) charakter vypovedá o správaní indivídua, do akej miery je komfortný k miestnym mravom a zvyklostiam. Podľa psychoanalytického poňatia charakteru, vychádzame z fixácie vývinu libida (sexuálnej energie) na určitom stupni jeho ranného vývinu. Vývin prechádza nasledujúcimi štádiami: orálne, análne, genitálne. Orálne (1. rok života), kedy zdrojom stimulácie a orgánom kontaktu so svetom sú ústa a kde prebieha kojenie, sa objavuje najprv receptívne štádium (sanie, cucanie) a potom agresívne štádium (kúsanie) a utvára sa pradôvera alebo pranedôvera. Fixácia vedie k vytvoreniu orálneho charakteru (pasivita, závislosť, potreba starostlivosti a kontaktu, lásky a egocentrická citlivosť). Goldman-Eisler (1950, in Nakonečný, 1995) skúmal hypotézy o vplyve predčasného odstavenia kojenca a stanovil dva typy: orálne saturovaný (optimizmus, veľkorysosť, družnosť) a orálne frustrovaný (pesimizmus, neistota, uzavretie sa do seba). Análny charakter (2. až 3. rok) vyjadruje najmä pomer k vlastníctvu (dieťa berie svoje exkrementy ako da rodičom a môže ich zadržovať, aby rodičov trestalo z tejto retenčnej tendencie, sa vyvíja sklon si ponechať všetko pre seba a vyjadruje sa pedantériou, čo sa premieta i do erotických vzťahov: takýto muž sa voči ženám správa úzkostne a zdržanlivo alebo je ovládaný pocitmi, že ženy od neho chcú príliš mnoho. V období Oidipovho komplexu je väzba dieťaťa na rodiča opačného pohlavia vytesnená vplyvom strachu z trestu a dochádza k identifikácií s rodičom rovnakého pohlavia a tým k introjekcií určitých príkazov a zákazov, čo sa stáva základom pre vývin nad-JA/ superego, ktoré prezentuje etický aspekt charakteru. Formovanie charakteru: individuálne rozdiely sa objavujú už u novorodencov, avšak zväčšuje sa vekom vplyvom skúseností. Charakter teda podstatne formuje individuálne skúsenosti, ide o súvislosť citovej deprivácie v rannom detstve a formovanie agresívnej, citovo labilnej osobnosti. Táto skutočnosť potvrdzuje najmä prípady patologicky založených indivíduí. Murphy (1947, in Nakonečný, 1995) definoval charakter ako integrovaný systém rysov alebo behaviorálnych tendencií, ktoré umožňujú reagovať relatívne konzistentným spôsobom s rešpektom k morálnym požiadavkám. Osobná morálka: rozlišujeme jej rozličné stupne vývinu súvisia s princípom morality, ktorý je porozumení ako princíp regulácie správania, založený na spôsobilosti byť citlivý na etické normy, čo sa v praxi prejavuje ako postup od egocentrizmu k allocentrizmu, od zamerania na seba, k zameraniu na spoločnosť/ nadobúda sa schopnosť brať ohľad na druhých ľudí. J. Piaget rozlíšil dve štádia morálneho vývinu dieťaťa: heteronomné správanie je určené normami prevzatými od druhým ľudí, najmä rodičov/ autonómne správanie je určené vnútornými normami. Najprv sa deti podriaďujú vôli dospelým, aby sa vyhlo trestom, neskoršie sú etické normy v jeho vlastnej vôli už obsadené. A tak celý morálny vývin je stupňovitým narastaním procesu zvnútorňovaný tkz. interioriácie morálnych noriem. Tento jav sa prejavuje aj ako dvojaký druh morálky dospelých: zdá sa, že väčšina ľudí zostáva na infantilnom stupni morálneho vývinu a pokiaľ jedná v súlade s etickými princípmi, tak len preto, aby sa vyhli nepríjemnostiam. Interiorizovaný systém etických noriem, vytvára osobnú morálku jedinca, ktorá je niekedy označovaná psychoanalytickým pojmom super-ego a ktorá sa stáva integrálnou súčasťou vývinovo vyšších foriem regulácie správania. Podstatou morálneho charakteru je svedomie, založené na sebareflexií. Podľa Aroonfreeda (1968, in Nakonečný, 1995) je prejav procesu vnútorného sebatrestania a sebaodmeňovania založený na pocitoch povinnosti, hrdosti, viny, hanby a ľútosti. Svedomie núti človeka, aby sa niečomu neprípustnému vyhol a ak egoistické impulzy boli silnejšie a dopustil sa niečoho neprípustného, trestajú ho jeho výčitky. V tomto zmysle svedomie vyjadruje konfliktogénnu povahu ľudskej psychiky.
Zoznam použitej literatúry
NAKONEČNÝ, M. (1995). Psychologie osobnosti. Praha: Academia, 336 s. ISBN 80-200-1289-3.