AK SA TI ČLÁNOK BUDE PÁČIŤ NEVÁHAJ A PODPOR DETSKÚ ONKOLÓGIU DOBROVOĽNÝM PRÍSPEVKOM:
SVETIELKO NÁDEJE, o.z.
Detská fakultná nemocnica s poliklinikou
Nám. L. Svobodu 4
974 09 Banská Bystrica
www.svetielkonadeje.sk
IČO: 3788 9346
DIČ: 2021703200
Registrácia: Ministerstvo vnútra SR, č. spisu VVS/1- 900/90-16888 z 24.5.2002
Platobné údaje pre záujemcov o podporu našej činnosti:
IBAN: SK83 1100 0000 0026 2075 6262
Špecifický symbol: 45000
Podľa Dušeka a Chromého (1987) patrí porucha osobnosti, historicky známa ako psychopatia, medzi psychické poruchy s nízkou procesnou aktivitou. Hlavným rysom tejto poruchy je disharmonicky vyvinutá osobnosť, pričom niektoré črty sú nadmerne zvýraznené a iné potlačené. Predpokladá sa, že porucha osobnosti má genetické základy, avšak vyvíja sa aj počas ďalšieho vývinu osobnosti. V minulosti sa verilo, že psychopatickú osobnosť je možné len zdediť a nie je možné ju ovplyvniť. Dnes sa uznáva, že jedinci majú určité vrodené predispozície, no abnormálne charakteristiky sa formujú pod vplyvom okolitého prostredia a schopnosti prispôsobiť sa.
Abnormálne vyvinutá osobnosť má zníženú odolnosť voči psychotraumatickým vplyvom, čo môže viesť k prejavom iných psychických porúch, ako sú neurózy a funkčné psychózy. Zhoršenie prejavov psychopatickej osobnosti z vnútorných (endogénnych) príčin sa označuje ako dekompenzácia, na rozdiel od patologických reakcií, ktorých príčiny sú vonkajšie. Pri návrate k pôvodnému psychickému stavu môžeme hovoriť o kompenzácii.
Pojem abnormálna osobnosť je široký a označuje akúkoľvek odchýlku od normálneho vývinu osobnosti. U niektorých jedincov sú psychopatické črty iba naznačené, pričom ide o akcentovanú osobnosť, ktorú nemožno zaradiť medzi normálne osobnosti. Anomálna osobnosť zahŕňa klinicky ľahšie formy psychopatií.
Podľa Bernsteina a kol. (1993, in Praško, 2003) je hlavným rysom paranoidnej poruchy osobnosti celoživotná nedôverčivosť voči druhým. Títo jedinci sú hypersenzitívni, rigídni a podozrievaví, pričom často prežívajú žiarlivosť a závisť. Dušek a Chromý (1987) popisujú, že majú poruchy v oblasti myslenia, pričom ich vzťahovačnosť je dominantná a prejavuje sa intenzívne.
Honzák (2018) poznamenáva, že osoby so paranoidnou poruchou majú silnú emotivitu, avšak táto živá povaha nemá pozitívny dopad na ich okolie. Títo jedinci sa potýkajú s hlbokou vnútornou neistotou a paranojami spojenými s pocitom prenasledovania. Praško (2003) dodáva, že sú extrémne citliví na kritiku, nezáujem alebo odmietnutie.
Často mylne interpretujú správanie iných ako nepriateľské, aj keď je neutrálne alebo priateľské, a majú tendenciu obviňovať druhých za svoje neúspechy. Môže sa u nich objaviť patologická žiarlivosť alebo prehnané vyzdvihovanie vlastnej dôležitosti.
Vzťahy paranoidných jedincov bývajú konfliktné, pretože majú sklon podozrievať ostatných z nekalých úmyslov. Často kontrolujú a vypočúvajú okolie, aby sa ubezpečili, že nie sú ohrození, čo im však neprináša pokoj, naopak, zvyšuje ich nedôveru. Utrácajú veľa času hľadaním dôkazov, ktoré potvrdzujú ich podozrenia, pričom často ignorujú alternatívne vysvetlenia.
Na vyjadrenie náklonnosti alebo pochybností majú ťažkosti, a ich sklon hľadať skryté motívy vedie k nepriateľskému správaniu, čo situáciu ešte zhoršuje. V stresových situáciách sa ich nedôvera a precitlivenosť zvyšujú, čo vedie k pocitom hanby a zraniteľnosti.
Kendler a Gruenberg (1982, in Praško, 2003) naznačujú, že u tejto poruchy osobnosti môže existovať genetická predispozícia, pričom rodiny s výskytom schizofrénie a bludov vykazujú vyššiu prevalenciu. Smolík (1996, in Praško, 2003) dodáva, že nešpecifické problémy v rodinných vzťahoch v ranom veku môžu tiež zohrávať významnú rolu.
Epidemiológia paranoidnej poruchy osobnosti nie je presne známa, ale prevalencia sa odhaduje na 0,5-2,5 % v populácii, pričom je častejšia u mužov a v rodinách s psychickými poruchami. Príznaky sa často objavujú už v detstve, vrátane hypersenzitivity a sociálnej úzkosti.
Pacienti môžu v ťažkých situáciách reagovať krátkymi psychotickými epizódami, počas ktorých sa objavujú bludy. Títo jedinci zvyčajne majú horší pracovný výkon, sú nepriateľskí, neústupní a majú problémy s autoritami.
Komplikácie môžu zahŕňať depresívne stavy, úzkostné poruchy, ako je sociálna fóbia alebo agorafóbia, a potenciálnu závislosť na návykových látkach. Praško (2003) uvádza, že paranoidná schizofrénia je charakterizovaná paranoidnými bludmi a halucináciami, pričom diferenciálna diagnostika medzi paranoidnou poruchou osobnosti a reaktívnou psychotickou poruchou môže byť zložitá.
Krátka reaktívna psychóza má kratšie trvanie a zvyčajne je vyvolaná zreteľnou stresujúcou udalosťou. Paranoidné myšlienky sa môžu objaviť aj pri telesných ochoreniach postihujúcich CNS alebo v súvislosti s užívaním drog. Paranoidné rysy môžu byť prítomné aj u iných porúch osobnosti, ako sú hraničná, schizoidná a schizotypová porucha, najmä v stresových obdobiach.
Literatúra
DUŠEK, K. – CHROMÝ, K. – MALÁ, E. (1987). Psychiatria. Martin: Osveta, 297 s.
HONZÁK, R. – HONZÁK, F. (2018). Čas psychopatů. Praha: Galén, 335 s.ISBN 978-80-7492-984-5.
PRAŠKO, J. et al. (2003). Poruchy osobnosti. Praha: Portál, s.r.o., 359 s. ISBN 80-7178-737-X.