Ako uvádza Jung (2024) pre akademických psychológov je celkom neznámy pojem disociácia, či disociabilita psyché, táto zvláštnosť spočíva v tom, že vzájomná súvislosť týchto procesov je veľmi podmienená. Nielenže nevedomé procesy sú častokrát nezávislé na vedomých procesoch, ale tiež na vedomých procesoch je zreteľne viditeľné, že sú uvoľnené, poprípade oddelené.
Podľa Nakonečného (1995) už klasická psychoanalýza, ktorá sa konštituovala ako veda o nevedomí (Freud), potvrdila, že väčšina ľudských činov je nevedomá. Niektorí psychológovia rozlišujú roviny nevedomia: osobné nevedomie, jeho zdrojom sú určité osobné skúsenosti/ a hromadné (nadosobné, kolektívne) nevedomie/ archetypy, jeho zdrojom je skúsenosť celého ľudstva.
Kolektívne nevedomie:
- Jung (1947) uvádza, že najdôležitejším rozdielom medzi Jungom a Freudom je Jungov pojem kolektívneho
- (alebo transpersonálneho) nevedomia. Toto je úroveň nevedomia zdieľaná s inými členmi ľudského
- druhu, ktorá zahŕňa latentné spomienky z našej rodovej a evolučnej minulosti.
- Podľa Junga ľudská myseľ má v kolektívnom nevedomí vrodené charakteristiky ako
- dôsledok evolúcie. Tieto univerzálne predpoklady vychádzajú z našej rodovej minulosti. Strach z
- tmy, alebo hadov a pavúkov môže byť príkladom. Oveľa dôležitejšie ako izolované tendencie sú tie
- aspekty kolektívneho nevedomia, ktoré sa vyvinuli do samostatných podsystémov osobnosti. Jung
- nazval tieto rodové spomienky obrazovými archetypmi.
Archetypy:
- Jung (1948) spomína, že sú to obrazy a myšlienky, ktoré majú všeobecný význam naprieč ľudskou kultúrou. Môžu
- sa prejavovať v snoch, literatúre, umení alebo náboženstve. Jung si myslí, že symboly z rôznych
- kultúr sú často podobné, pretože vychádzajú z archetypov zdieľaných celou ľudskou rasou. Pre
- Junga sa naša primitívna minulosť stáva základom ľudskej psychózy, ktorá riadi a ovplyvňuje
- súčasné správanie. Identifikoval veľké množstvo archetypov, ale venoval osobitnú pozornosť
- štyrom:
- „Persona” (alebo maska), je tvár, ktorú prezentujeme vonkajšiemu svetu. Zakrýva naše
- skutočné „ja“, našu skutočnú „tvár“. Je to tvár, vytvorená pre verejnosť, ja iná ako naša tá
- skutočná, ktorú ukazujeme iba sami sebe.
- „Anima / animus“ je zrkadlovým obrazom nášho biologického pohlavia. Nevedomá ženská
- stránka u mužov a mužské tendencie u žien. Každé pohlavie prejavuje postoje a správanie
- opačného pohlavia. Psychika ženy obsahuje mužské aspekty ako napríklad tvrdosť vôle,
- racionalitu a silný charakter (animus archetyp). Psychika muža obsahuje ženské aspekty
- napríklad iracionalitu (anima archetyp). Táto myšlienka je založená na skutočnosti, že v
- organizme obidvoch pohlaví existujú hormóny opačného pohlavia. Prítomnosť týchto
- archetypov umožňuje mužom a ženám, jednoducho, nájsť spoločný jazyk a pochopiť sa
- navzájom.
- „Tieň“ je to najpudovejšie, to najdravejšie v nás (ako id vo Freudovi). Je zdrojom našej
- deštruktívnej ale aj tvorivej energie. V súlade s evolučnou teóriou, Jungove archetypy
- odrážajú naše predispozície, ktoré nám pomáhali prežiť.
- „Self“ (ja) koncepcia individuality, poskytuje nám pocit jednoty v našich skúsenostiach. Je
- to jadro našej osoby, okolo ktorej sa zhromažďujú všetky ostatné zložky, je zabezpečená
- integrita osobnosti, čiže telesná i duševná istota. Podľa C. G. Junga je cieľom každého
- dosiahnuť stav „selfhood“ (seba samého).
Ako uvádza Jung (2024) je všeobecne známe, že fyzické udalosti môžeme pozorovať z dvoch stanovísk: mechanistického a energetického. Mechanistické nazeranie, je čisto kauzálne a rozumie udalosti ako dôsledku nejakej príčiny, že nemenné substancie menia svoje vzájomné vzťahy podľa pevných zákonov. Oproti tomu energetické nazeranie je podstatne finálne a rozumie udalosť z dôsledku k príčine, totiž tak, že dôsledkom zmien je energia. Táto energia sa v týchto zmenách konštantne udržuje a nakoniec entropicky navodzuje stav všeobecnej rovnováhy.
Pojem dynamika nevedomia, podľa Nakonečného (1995), vyjadruje skutočnosť, že mnoho svojich pohnútok spôsobuje správanie a ich mentálnych príčin si jedinec nie je vedomý, že ich skutočné psychické príčiny spočívajú v potlačených pudových sklonoch a konfliktoch, ktoré tieto sklony vyvolávajú, mnohé rozhodnutia, ktoré učiní a pokladá za rozumné, sú v skutočnosti iracionálne, majú korene v pudových hnutiach alebo ich potlačení. Nezvládnuté potlačenia vedú k tvorbe neurotických symtómov, ku vzniku rozvinutej neurózy, funkčnej poruchy s celou radou nepríjemných psychických a fyziologických príznakov. Potlačenie môže viesť k utváraniu takých rysov osobnosti, ako sú agresivita a úzkostnosť, môžu vyvolávať deviáciu v správaní (napríklad rôzne sexuálne perverzie) a môže prispievať k celkovej dezintegrácií osobnosti. Širší pojem potlačenia je frustrácia, ktorá vyjadruje situáciu, v ktorej nejaká prekážka bráni dosiahnutiu cieľa. Potlačenie je vlastne druhom frustrácie, kedy prekážkou dosiahnutia nejakého cieľa sú vlastne zábrany jedinca. Vonkajšia frustrácia môže mať povahu fyzickú (skutočné prekážky fyzickej povahy, napríklad zamknuté dvere, ktoré nám brania vo vstupe do miestnosti) alebo symbolickú (slovami vyjadrené zákazy nejakej činnosti). Za druh frustrácie je pokladaný tiež konflikt poznamenaný stretnutím nezlúčením tendencií. Osoba, ktorej motívy sú v trvalejšom konflikte majú pocity úzkosti , neistoty, čo ohrozuje integritu jej osobnosti a jej správania. Podstatou konfliktu je rozhodovanie spojené s úzkosťou, ktorá vystupuje, keď stretávajúce tendencie sú sprevádzané silnými afektami, emóciami.
Zoznam použitej literatúry
JUNG, C. G. (1947). On the Nature of the Psyche. London: Ark Paperbacks.
JUNG, C. G. (1948). The phenomenology of the spirit in fairy tales. The Archetypes and the Collective Unconscious, 9(Part 1), 207-254.
JUNG, C. G. (2024). Dynamika nevědomí. Praha: Malvern, 575 s. ISBN 978-80-7530-543-5.
NAKONEČNÝ, M. (1995). Psychologie osobnosti. Praha: Academia, 336 s. ISBN 80-200-1289-3.