Podľa Dušeka a Chromého ( 1987) poruchu osobnosti, v minulosti označovaná odborne ako psychopatia, zaraďujeme medzi psychické poruchy s malou procesuálnou aktivitou. Ich podstatou je disharmonický vyvinutá osobnosť. Niektoré črty osobnosti sú nadmerne zvýraznené, iné naopak potlačené. Predpokladá sa, že porucha osobnosti vzniká na genetickom podklade, ale rozvíja sa v celej šírke aj v ďalšom vývine osobnosti. V minulosti sa tvrdilo, že psychopatickú osobnosť človek len rodí a že je prakticky nemožné túto poruchu ovplyvniť. Dnes je však zrejmé, že jedinec má určité vrodené dispozície, ale abnormálne charakteristiky vlastnosti sa utvárajú až pôsobením okolia a schopnosťou jedinca prispôsobovať sa. Abnormálne utváraná osobnosť má zníženú osobnosť voči psychotraumatickým vplyvom a preto sa pri psychopatických jedincoch nezrieka prejavujú aj niektoré iné psychické poruchy (neurózy, funkčné psychózy). Niekedy sa ako dekompenzácia označuje zhoršenie prejavov psychopatickej osobnosti z vnútorných (endogénnych) príčin, na rozdiel od patologických reakcií, pri ktorých sú zrejmé vonkajšie vplyvy. Pri návrate zhoršeného psychického stavu do stavu pôvodného môžeme pojednávať o kompenzácií. Abnormálna osobnosť je pojem široký a myslí sa ním, akákoľvek odchýlka od normálneho vývinu osobnosti. U niektorých jedincov sú psychopatické črty iba naznačené, nejde teda o vyhradenú psychopatiu, hovoríme o akcentovanej osobnosti, týchto ľudí nemožno zaradiť medzi normálne osobnosti. Pod pojmom anomálna osobnosť sa rozumejú klinicky ľahšie formy psychopatií.
Ako uvádza Bernstein a kol. (1993, in Praško, 2003) hlavným rysom paranoidnej poruchy osobnosti je celoživotná nedôverčivosť voči druhým ľuďom, ide o hypersenzitívne, rigídne a podozrievavé jedince, ktoré často hája žiarlivosť a závisť. Podľa Dušeka a Chromého ( 1987) sú to teda jedince, ktoré majú poruchu v oblasti myslenia . Síce isté črty vzťahovačnosti nachádzame i u ľudí, ktorí pokladáme za normu, však u poruchy osobnosti je vzťahovačnosť dominujúca a prejavuje sa veľmi na široko. Honzák (2018) spomína, že osoby majú značnú živú emotivitu, pričom tento spôsob živosti nemá pozitívne účinky na okolie. Trpciaci sa potýkajú s hlbokou vnútornou neistotou s paranoiami vyplývajúcimi s pocitu prenasledovania. Praško (2003) uvádza, že sú extrémne citliví na kritiku, nezáujem, nezdary, na odmietnutie alebo urážky. Typická je tendencia mylne rozumieť správanie druhých ľudí ako nepriateľské alebo opovažlivé, aj keď je neutrálne, alebo dokonca priateľské, nadmerná citlivosť k nedareniu sa, kritike, neospravedlňovaniu sa a tendencia k tvrdo šíriacemu sa boju za svoje vedomé práva. Podľa Smolíka (1996, in Praško, 2003) títo jedinci majú často tendenciu zo svojich neúspechov obviňovať druhých. Môže sa u nich objaviť sklon k patologickej žiarlivosti alebo k nadmernému vyzdvihovaniu vlastnej významnosti a chválenie seba. Prikladajú nadmerný význam svojej osobe, majú pocit, že sú tak dôležití, že druhí sa môžu proti nim spiknúť. Patrí sem expanzívne-paranoidná, fanatická, kverulantná a senzitívne-paranoidná osobnosť iných klasifikácií. Medziľudské vzťahy paranoidných jedincov bývajú konfliktné, pretože ľahko podozrievajú okolie z nekalých úmyslov a zo zneužívania. Častokrát druhých kontrolujú a vypočúvajú, aby sa ubezpečili, že sa pre nich nedeje nič zlé, nič-menej ani tieto manévre im nedodajú kľud, skôr naopak. Často venujú enormné množstvo času, hľadaniu dôkazov, ktoré by potvrdilo ich podozrenie. Za dôkazy používajú často detaily, ktoré je možné vysvetliť celou radou iných možností. Len veľmi ťažko vyjadrujú svoju náklonnosť, ale i pochybnosti a neistotu. Tým, že neustále hľadajú skryté motívy a čakajú, že sa k nim ostatní budú správať nefér, správajú sa nepriateľsky. To často vedie k nepriateľskému správaniu druhých, čo paranoidného jedinca v jeho presvedčení ďalej utvrdzuje. V záťažovej situácií a neznámom prostredí sa zvyšuje nedôvera, precitlivenosť na odmietanie alebo znevažovanie, obavy zo závislosti, zhoršujú sa pocity hanby a zraniteľnosti. Ako uvádzajú Kendler a Gruenberg (1982, in Praško, 2003) , u tejto poruche osobnosti pravdepodobne existuje určitá genetická predispozícia ( v rodinách sa vyskytuje viac chorých so schizofréniou a poruchami s bludmi). Smolík (1996, in Praško, 2003) spomína, že pravdepodobne tu hrajú rolu i nešpecifické komplikácie v rodinných vzťahoch v skorom vývinovom období. Niektorí autori sú presvedčení, že ľudia s touto poruchou osobnosti boli objektom extenzívnej rodičovskej zlosti alebo boli druhými ponorení (najmä blízkymi rovnakého pohlavia). To viedlo k nadmernému rozvoju mechanizmu projekcie, ktorý je zodpovedný za rysy ochorenia. Podľa Vaillanta (1992, in Praško , 2003) akýkoľvek typ psychického zranenia vedie k pocitom nedostatočnosti a zraniteľnosti, ktoré sú projektované do druhých ako ich hostilita alebo nepriateľstvo. Ako uvádza DSM-IV (1994, in Praško, 2003) prevalencia v populácií sa odhaduje na 0,5-2,5 %. Vyššia incidencia je v rodinách pacientov so schizofréniou a poruchou s bludmi. Častejšie sa objavuje u mužov. Praško (2003) uvádza, že paranoidné rysy sa môžu objaviť už v detstve a skorej adolescencií: často vo forme hypersenzitivity, sociálnej úzkosti a oploštenosti kamarátskych vzťahov. V období zvýšeného stresu alebo psychickej záťaže môžu postihnutí ľudia reagovať krátkymi psychotickými epizódami. V priebehu týchto epizód sa môžu objaviť blúdne myšlienky, dlhodobé. Typický je horší pracovný výkon, hostilita k druhým, neústupnosť, neustála pripravenosť k obrane, vyhýbanie sa intímnejšiemu kontaktu. Ďalej tiež nekompromistnosť a rigidita v postojoch, obviňovanie druhých pri interpersonálnych problémoch, konflikty s autoritami. Postihnutie býva nadmerne citlivé na dodržanie poriadku. Komplikáciami môžu byť predovšetkým adaptačné poruchy, depresívne stavy a úzkostné stavy, ako kej sociálna fóbia, agorafóbia a obedantno-kompulzívna porucha. Rovnako sa môže vyvinúť závislosť na návykových látkach. Je možný i vývin do poruchy s bludmi. Komplikácie sú väčšinou dôvodom pre vyhľadávanie terapie. Praško (2003) spomína, že paranoidná schizofrénia: je charakterizovaná paranoidnými bludmi, často veľmi systematizovanými, obsah však býva bizarný, je doprevadzaný halucináciami a ďalšími jadrovými príznakmi schizofrénie. Diferenciálna diagnóza býva zložitejšia, keď dôjde k dekompenzácií paranoidnej poruchy osobnosti do krátkej reaktívnej psychotickej poruchy. Krátka reaktívna psychóza má však kratšie trvanie a je spravidla provokovaná zreteľnou stresujúcou udalosťou. Porucha s bludmi: prejavuje sa psychotickou poruchou myslenia- bludy. U paranoidnej poruchy osobnosti je skôr o dominujúcu myšlienku aj keď niekedy je veľmi ťažké odlíšiť dominujúcu myšlienku od bludu. Paranoidná myšlienka však nebýva bizarná a v priebehu rozhovoru je pacient väčšinou ochotný uvažovať i o alternatívnom vysvetlení. Praško (2003) uvádza, že paranoidné myslenie je prítomné aj pri telesnom ochorení postihujúce CNS (encefalitídy, lupusu erythematodes, Alzheimerovej chorobe, atď.). Rovnako u niektorých telesných chýb (napr. hluchota) a v spojitosti s abúzom alkoholu a niektorých drog, napr. amfetamínových derivátoch sa objavuje paranoidné nastavenie. Iné špecifické poruchy osobnosti: rada podobných rysov sa objavuje u hraničnej, schizoidnej, schizotypovej a narcistickej poruche osobnosti. Tieto osobnosti môžu v stresových obdobiach reagovať paranoidným spracovaním vonkajších udalostí.
Zoznam použitej literatúry
DUŠEK, K. – CHROMÝ, K. – MALÁ, E. (1987). Psychiatria. Martin: Osveta, 297 s.
HONZÁK, R. – HONZÁK, F. (2018). Čas psychopatů. Praha: Galén, 335 s.ISBN 978-80-7492-984-5.
PRAŠKO, J. et al. (2003). Poruchy osobnosti. Praha: Portál, s.r.o., 359 s. ISBN 80-7178-737-X.