AK SA TI ČLÁNOK BUDE PÁČIŤ NEVÁHAJ A PODPOR DETSKÚ ONKOLÓGIU DOBROVOĽNÝM PRÍSPEVKOM:
SVETIELKO NÁDEJE, o.z.
Detská fakultná nemocnica s poliklinikou
Nám. L. Svobodu 4
974 09 Banská Bystrica
www.svetielkonadeje.sk
IČO: 3788 9346
DIČ: 2021703200
Registrácia: Ministerstvo vnútra SR, č. spisu VVS/1- 900/90-16888 z 24.5.2002
Platobné údaje pre záujemcov o podporu našej činnosti:
IBAN: SK83 1100 0000 0026 2075 6262
Špecifický symbol: 45000
Podľa Dušeka a Chromého (1987) patrí porucha osobnosti, historicky označovaná ako psychopatia, medzi psychické poruchy s nízkou procesnou aktivitou. Jej podstatou je disharmonicky vyvinutá osobnosť, kde sú niektoré črty nadmerne zvýraznené a iné potlačené. Predpokladá sa, že porucha osobnosti má genetické základy, ale rozvíja sa aj počas ďalšieho vývinu osobnosti. V minulosti sa verilo, že psychopatickú osobnosť je možné iba zdediť a nie je možné ju ovplyvniť. Dnes vieme, že jedinci majú určité vrodené predispozície, no abnormálne charakteristiky sa formujú pod vplyvom prostredia a schopnosti prispôsobiť sa.
Abnormálne vyvinutá osobnosť má zníženú odolnosť voči psychotraumatickým vplyvom, čo môže viesť k prejavom iných psychických porúch, ako sú neurózy a funkčné psychózy. Zhoršenie prejavov psychopatickej osobnosti z vnútorných (endogénnych) príčin sa označuje ako dekompenzácia, na rozdiel od patologických reakcií, ktorých príčiny sú vonkajšie. Pri návrate k pôvodnému psychickému stavu môžeme hovoriť o kompenzácii.
Pojem abnormálna osobnosť je široký a označuje akúkoľvek odchýlku od normálneho vývinu osobnosti. U niektorých jedincov sa psychopatické črty môžu len naznačovať, pričom ide o akcentovanú osobnosť, ktorú nemožno zaradiť medzi normálne osobnosti. Anomálna osobnosť zahŕňa klinicky ľahšie formy psychopatií.
Podľa Dušeka a Chromého (1987) sa u schizoidnej poruchy osobnosti prejavujú poruchy v oblasti myslenia, vôle a konania. V citovej oblasti je prítomná skôr opustosenosť, aj keď sa môžu objaviť afektívne výbuchy. Títo jedinci sú citovo chladní, vyhýbajú sa kontaktu s ostatnými a vytvárajú si svoj vnútorný, snový svet. Honzák (2018) uvádza, že osoby so schizoidnou poruchou majú málo radosti z aktivít, ktoré robia, alebo z toho, čo pre nich robia iní.
Dušek a Chromý (1987) tvrdia, že títo jedinci sú dôslední a majú sklon k presnému konaniu. Niekedy je ťažké rozlíšiť schizoidnú poruchu od simplexnej alebo hebefrénnej schizofrénie. Podľa Praška (2023) je charakteristickým znakom schizoidnej poruchy hlboký defekt v schopnosti vytvárať zmysluplné vzťahy. Títo jedinci majú problémy s emocionálnymi a spoločenskými kontaktmi a uprednostňujú fantáziu a introspektívne rezervovanosti.
Hoci vyzerajú chladne, môžu prežívať príjemné aktivity. Snažia sa udržiavať odstup, aby chránili seba aj druhých pred ublížením. Majú veľké problémy vyjadriť vrelé emócie a cítia sa lepšie obklopení vecami než ľuďmi. Môžu excelovať v technických alebo vedeckých oblastiach, bývajú premýšľaví a vytvárajú si vlastné systémy a logiku.
Osoby so schizoidnou poruchou majú často letargické pohyby a monotónnu reč. Ich slabé väzby s neprístupnými alebo krutými rodičmi sú viditeľné už od detstva. Mávajú problémy s kritikou a odmietaním, pričom sa často vzdávajú nádeje na lásku a starostlivosť. Emočné reakcie sú chudobné a prežívajú radosť ťažko, majú malý záujem o druhých, vrátane sexu. Na podnety od druhých reagujú minimálne alebo intelektuálne, bez emocionálnej odozvy.
Millon (1981, in Praško, 2003) predpokladá, že títo jedinci nie sú schopní rozoznať jemné emócie u seba ani u iných. Udržujú si krehkú emočnú rovnováhu tým, že sa vyhýbajú osobným kontaktom a minimalizujú riziko konfliktov, ktoré nevedia znášať. Zvyčajne vedú osamelý život a nemajú záujem o spoločenské kontakty, pričom sa cítia skôr ľahostajne než nešťastne.
Na rozdiel od schizotypnej poruchy, jedinci so schizoidnou poruchou netúžia po vzťahoch. Ich vnútorná citlivosť je vyvážená vonkajšou ľahostajnosťou, takže pôsobia navonok ako odpútaní a sebestační, zatiaľ čo vnútri sú veľmi citliví a emočne strádajúci.
Tieto osoby zvyčajne žijú na okraji spoločnosti, majú stabilné zamestnanie, ale zriedka dosahujú pracovný postup. Hľadajú zamestnanie, ktoré nevyžaduje častý kontakt s inými ľuďmi, pričom ich pracovný výkon je často lepší ako ich schopnosť zúčastňovať sa spoločenského života. Ich záujmy a koníčky sú väčšinou osamelé aktivity, ako napríklad zbieranie alebo rybolov.
Podľa Praška (2003) existujú dedičné vplyvy, pričom niektoré rodinné štúdie naznačujú vzťah medzi schizofréniou a schizoidnou poruchou, aj keď nie je výrazný. Väčšie štúdie to nepotvrdili. V rodinách pacientov sa často zisťujú narušené vzťahy, ktoré sú chladné a negratifikujúce, pričom niektorí rodičia môžu vykazovať podobné správanie.
Epidemiológia schizoidnej poruchy osobnosti nie je presne známa, odhady udávajú prevalenciu medzi 0,5 až 1 % v populácii, s vyššou incidenciou u členov rodín pacientov so schizofréniou. Táto porucha je častejšia u mužov ako u žien. Prejavuje sa už v ranom detstve, pričom jednotlivci vedú izolovaný životný štýl a trpia chudobnými emočnými reakciami.
Pacienti zvyčajne neocenia úspech liečby a sú skôr zameraní na technické detaily než na vzťahy. Diferenciálna diagnostika sa často zameriava na schizotypovú poruchu osobnosti, ktorá sa vyznačuje bizarnosťou a excentricitou. Zatiaľ čo osoby so schizotypnou poruchou túžia po vzťahoch, jedinci so schizoidnou poruchou o ne obvykle nežiadajú.
Pri paranoidnej poruche osobnosti nie je chýbajúci kontakt s okolím, avšak vzťah k druhým je skeptický. U vyhýbavej poruche osobnosti pacienti túžia po spoločnosti, no vyhýbajú sa jej zo strachu z zosmiešnenia alebo kritiky. Schizoidní jedinci reagujú na kritiku a chválu nezaujato, aj keď si uvedomujú, že situácia nie je spravodlivá.
Pri anakastickej poruche osobnosti je prítomná schopnosť vrelého emočného kontaktu, jedinci žijú medzi ľuďmi a nevyhýbajú sa im. V prípade porúch s bludmi a schizofrénie sú prítomné psychotické prejavy, ako bludy a halucinácie, pričom chýba bežný kontakt s realitou.
Literatúra
DUŠEK, K. – CHROMÝ, K. – MALÁ, E. (1987). Psychiatria. Martin: Osveta, 297 s.
HONZÁK, R. – HONZÁK, F. (2018). Čas psychopatů. Praha: Galén, 335 s. ISBN 978-80-7492-984-5.
PRAŠKO, J. et al. (2003). Poruchy osobnosti. Praha: Portál, s.r.o., 359 s. ISBN 80-7178-737-X.