Podľa Dušeka a Chromého ( 1987) poruchu osobnosti, v minulosti označovaná odborne ako psychopatia, zaraďujeme medzi psychické poruchy s malou procesuálnou aktivitou. Ich podstatou je disharmonický vyvinutá osobnosť. Niektoré črty osobnosti sú nadmerne zvýraznené, iné naopak potlačené. Predpokladá sa, že porucha osobnosti vzniká na genetickom podklade, ale rozvíja sa v celej šírke aj v ďalšom vývine osobnosti. V minulosti sa tvrdilo, že psychopatickú osobnosť človek len rodí a že je prakticky nemožné túto poruchu ovplyvniť. Dnes je však zrejmé, že jedinec má určité vrodené dispozície, ale abnormálne charakteristiky vlastnosti sa utvárajú až pôsobením okolia a schopnosťou jedinca prispôsobovať sa. Abnormálne utváraná osobnosť má zníženú osobnosť voči psychotraumatickým vplyvom a preto sa pri psychopatických jedincoch nezrieka prejavujú aj niektoré iné psychické poruchy (neurózy, funkčné psychózy). Niekedy sa ako dekompenzácia označuje zhoršenie prejavov psychopatickej osobnosti z vnútorných (endogénnych) príčin, na rozdiel od patologických reakcií, pri ktorých sú zrejmé vonkajšie vplyvy. Pri návrate zhoršeného psychického stavu do stavu pôvodného môžeme pojednávať o kompenzácií. Abnormálna osobnosť je pojem široký a myslí sa ním, akákoľvek odchýlka od normálneho vývinu osobnosti. U niektorých jedincov sú psychopatické črty iba naznačené, nejde teda o vyhradenú psychopatiu, hovoríme o akcentovanej osobnosti, týchto ľudí nemožno zaradiť medzi normálne osobnosti. Pod pojmom anomálna osobnosť sa rozumejú klinicky ľahšie formy psychopatií.
Praško (2003) spomína, že u tejto poruchy osobnosti pocity osobného ohrozenia a pochybnosti vedú k nadmernej svedomitosti, puntičkárstvu, rigídnej morálke, opatrnosti a strnulosti. Honzák (2018) uvádza, že trpiaci nemajú často potrebu vyhľadávať pomoc, častokrát sú k tomu dotlačení až rodinnými príslušníkmi. Praško (2003) spomína, že často sa v duchu zaoberajú pochybnosťami, obavami, starosťami. Sú v stave zvýšenej kontroly. Kontrolujú nie len všetky detaily, ale i svoje emócie a druhých ľudí. Behaviorálnym prejavom je nutkavé správanie s nadmernou svedomitosťou, vzornou disciplínou, vytváraním zoznamu, perfekcionistických plánov, kontrolovaním seba i druhých, moralizovaním a podobne. Sú nerozhodní, zaoberajú sa nepodstatnými detailmi, majú sklony k byrokracií. Často nie sú schopní vyhodiť opotrebované a rozbité predmety, aj keď k nim nemajú sentimentálny vzťah. Pretože sa snaží byť dokonalý, presný a vždy pripravený, zriedkakedy sa im darí k týmto vysokým latkám dostať. Zostane perfekcionistický u detailov, ale súvislosti, kontext a celok im často unikne. Ťažšie sa im vyjadruje vrelé emócie alebo príjemné pocity, sú skôr rezervovaní. Výrazná je vnútorná neistota. Mávajú strach z vyjadrenia agresie. V svojich rodinách niekedy zavádzajú tvrdú disciplínu, čo si môžu odniesť najmä deti. Pacienti bývajú prehnane svedomití, škrupulózni a vzťahovační v oblasti morálky, etiky a hodnôt, čo sa všetko vo výchove zdôrazňuje. Bývajú nadmerne sporiví, hromadení peniazov je ich cieľom, nie prostriedkom na plnenie si túžob. Aj keď bývajú tieto osobnosti spojené so svojim spôsobom adaptácie a do liečby sa potom nedostanú, môžeme pojednávať, že rada z nich pociťuje úzkosť, nerozhodnosť a nedostatok emócií ako problém. Pokiaľ majú primeranú prácu a bezkonfliktné vzťahy, môžu fungovať bez problémov. Na zmenu sa však ťažko adaptujú. V zamestnaní kladú dôraz na pracovnú výkonnosť, formálne správanie, často zavádzajú pravidlá, normy a kontrolujú seba i druhých. Je predpokladaná genetická predispozícia. Anamnéza z detstva často ukazuje na autoritatívnu a rigídnu výchovu. Nadmerná rodičovská kontrola, kriticizmus a posmech môže viesť k pocitom neistoty, ktoré sa potom snažia odstrániť pomocou perfekcionizmu, excesívnou kontrolou, moralizovaním a podobne. Vďaka tejto fixácií dochádza k permanentnému súpereniu s autoritatívnymi osobami o to, kto bude mať v situácií kontrolu. Ochorenie sa vyskytuje častejšie u mužov, pravdepodobný familiárny prenos. Bola zistená vyššia konkordancia u jednovaječných dvojčiat. Intenzita prejavu môže kolísať. Emočná rozladenosť, nerozhodnosť a problémy vyjadriť svoje prežívanie môže byť komplikované depresívnymi epizídami, rozvojom OCD, alkoholizmom. Trpia potlačeným hnevom z pocitu, že sú kontrolovaní druhými, extrémne citliví na sociálnu kritiku a nadmerne svedomití a moralizujúci. Podľa Smolíka (1996, in Praško, 2003) v období kríze stredného veku je väčšie riziko depresívnej poruchy a rovnako tak zvýšené riziko rozvoja alkoholizmu. U obedantno-kompulzívnej poruchy sa objavujú obsesie a kompulzie, ktoré u kompulzívnej poruchy osobnosti nie sú prítomné. OCD pacient svoje obsesie považuje za egodystónne, naproti tomu človek s anakastickou poruchou osobnosti svoje obavy a neistoty za plne egosyntónne. Obe poruchy sa môžu vyskytovať komorbídne. Pri vyhýbavej (úzkostnej) poruche osobnosti, chýba pedantéria, rigidita, presnosť. Môžu sa vyskytnúť súbežne.
Zoznam použitej literatúry
DUŠEK, K. – CHROMÝ, K. – MALÁ, E. (1987). Psychiatria. Martin: Osveta, 297 s.
HONZÁK, R. – HONZÁK, F. (2018). Čas psychopatů. Praha: Galén, 335 s. ISBN 978-80-7492-984-5.
PRAŠKO, J. et al. (2003). Poruchy osobnosti. Praha: Portál, s.r.o., 359 s. ISBN 80-7178-737-X.