AK SA TI ČLÁNOK BUDE PÁČIŤ NEVÁHAJ A PODPOR DETSKÚ ONKOLÓGIU DOBROVOĽNÝM PRÍSPEVKOM:
SVETIELKO NÁDEJE, o.z.
Detská fakultná nemocnica s poliklinikou
Nám. L. Svobodu 4
974 09 Banská Bystrica
www.svetielkonadeje.sk
IČO: 3788 9346
DIČ: 2021703200
Registrácia: Ministerstvo vnútra SR, č. spisu VVS/1- 900/90-16888 z 24.5.2002
Platobné údaje pre záujemcov o podporu našej činnosti:
IBAN: SK83 1100 0000 0026 2075 6262
Špecifický symbol: 45000
Podľa Dušeka a Chromého (1987) patrí porucha osobnosti, historicky označovaná ako psychopatia, medzi psychické poruchy s nízkou procesnou aktivitou. Jej základom je disharmonicky vyvinutá osobnosť, kde sú niektoré črty nadmerne zvýraznené, zatiaľ čo iné sú potlačené. Predpokladá sa, že porucha osobnosti vzniká na genetickom základe, avšak rozvíja sa aj v priebehu ďalšieho vývinu osobnosti. V minulosti sa verilo, že psychopatickú osobnosť je možné len zdediť a ovplyvniť ju je prakticky nemožné. Dnes vieme, že jedinci majú určité vrodené dispozície, ale abnormálne charakteristiky sa formujú pod vplyvom prostredia a schopnosti prispôsobiť sa.
Abnormálne vyvinutá osobnosť má zníženú odolnosť voči psychotraumatickým vplyvom, čo môže viesť k prejavom iných psychických porúch, ako sú neurózy a funkčné psychózy. Zhoršenie prejavov psychopatickej osobnosti z vnútorných (endogénnych) príčin sa nazýva dekompenzácia, na rozdiel od patologických reakcií, ktorých príčiny sú vonkajšie. Pri návrate k pôvodnému psychickému stavu môžeme hovoriť o kompenzácii.
Pojem abnormálna osobnosť je široký a označuje akúkoľvek odchýlku od normálneho vývinu. U niektorých jedincov môžu byť psychopatické črty iba naznačené, čo neznamená, že ide o plne vyvinutú psychopatiu; hovoríme o akcentovanej osobnosti, ktorú nemožno zaradiť medzi normálne osobnosti. Anomálna osobnosť zahŕňa klinicky ľahšie formy psychopatií.
Podľa Praška (2003) sa u tejto poruchy osobnosti pocity ohrozenia a pochybností prejavujú nadmernou svedomitosťou, puntičkárstvom, rigídnou morálkou a opatrnosťou. Honzák (2018) uvádza, že trpiaci často nemajú potrebu vyhľadávať pomoc a sú k tomu dotlačení rodinou. Praško (2003) dodáva, že títo jedinci sa neustále zaoberajú pochybnosťami a obavami, čo vedie k zvýšenej kontrole svojich emócií a správania.
Ich správanie sa vyznačuje nutkavými činmi, vzornou disciplínou a perfekcionistickými plánmi. Často majú problém vyhodiť opotrebované predmety, aj keď k nim nemajú emocionálny vzťah, pretože sa snažia byť dokonalí a presní. Napriek tomu, že sa sústreďujú na detaily, často im unikajú širšie súvislosti. Mávajú ťažkosti s vyjadrením vrelých emócií a sú skôr rezervovaní.
V ich rodinách môže prevládať tvrdá disciplína, čo môže mať dopad najmä na deti. Pacienti sú prehnane svedomití, škrupulózni a citliví v oblasti morálky a etiky. Bývajú nadmerne šetrní a hromadenie peňazí považujú za cieľ, nie prostriedok na naplnenie svojich túžob. Aj keď sú spojené s ich spôsobom adaptácie a do liečby sa často nedostanú, mnohí z nich pociťujú úzkosť a nedostatok emócií ako problém.
Kým majú primeranú prácu a bezkonfliktné vzťahy, fungujú bez problémov, ale ťažko sa prispôsobujú zmenám. V zamestnaní kladú dôraz na výkon a formálne správanie, často zavádzajú pravidlá a normy. Existuje predpoklad genetickej predispozície; anamnéza z detstva často ukazuje na autoritatívnu a rigídnu výchovu. Nadmerná rodičovská kontrola a kritika môžu viesť k pocitom neistoty, ktoré jedinci kompenzujú perfekcionizmom a kontrolou.
Ochorenie sa vyskytuje častejšie u mužov, s pravdepodobným familiárnym prenosom. Vyššia konkordancia bola zistená u jednovaječných dvojčiat. Intenzita prejavov sa môže líšiť; emočná rozladenosť, nerozhodnosť a ťažkosti vyjadriť pocity môžu viesť k depresívnym epizódam alebo rozvoju OCD a alkoholizmu. Títo jedinci majú potlačený hnev z pocitu kontroly od iných a sú veľmi citliví na sociálnu kritiku.
Podľa Smolíka (1996, in Praško, 2003) je v období krízy stredného veku zvýšené riziko depresie a rozvoja alkoholizmu. U obsedantno-kompulzívnej poruchy sa objavujú obsesie a kompulzie, ktoré u kompulzívnej poruchy osobnosti chýbajú. Pacienti s OCD považujú svoje obsesie za egodystónne, zatiaľ čo jedinci s anakastickou poruchou ich považujú za egosyntónne. Obe poruchy sa môžu vyskytovať komorbídne.
Pri vyhýbavej (úzkostnej) poruche osobnosti chýbajú pedantnosť, rigidita a presnosť, ale môžu sa vyskytnúť súbežne.
Literatúra
DUŠEK, K. – CHROMÝ, K. – MALÁ, E. (1987). Psychiatria. Martin: Osveta, 297 s.
HONZÁK, R. – HONZÁK, F. (2018). Čas psychopatů. Praha: Galén, 335 s. ISBN 978-80-7492-984-5.
PRAŠKO, J. et al. (2003). Poruchy osobnosti. Praha: Portál, s.r.o., 359 s. ISBN 80-7178-737-X.