Podľa Dušeka a Chromého ( 1987) poruchu osobnosti, v minulosti označovaná odborne ako psychopatia, zaraďujeme medzi psychické poruchy s malou procesuálnou aktivitou. Ich podstatou je disharmonický vyvinutá osobnosť. Niektoré črty osobnosti sú nadmerne zvýraznené, iné naopak potlačené. Predpokladá sa, že porucha osobnosti vzniká na genetickom podklade, ale rozvíja sa v celej šírke aj v ďalšom vývine osobnosti. V minulosti sa tvrdilo, že psychopatickú osobnosť človek len rodí a že je prakticky nemožné túto poruchu ovplyvniť. Dnes je však zrejmé, že jedinec má určité vrodené dispozície, ale abnormálne charakteristiky vlastnosti sa utvárajú až pôsobením okolia a schopnosťou jedinca prispôsobovať sa. Abnormálne utváraná osobnosť má zníženú osobnosť voči psychotraumatickým vplyvom a preto sa pri psychopatických jedincoch nezrieka prejavujú aj niektoré iné psychické poruchy (neurózy, funkčné psychózy). Niekedy sa ako dekompenzácia označuje zhoršenie prejavov psychopatickej osobnosti z vnútorných (endogénnych) príčin, na rozdiel od patologických reakcií, pri ktorých sú zrejmé vonkajšie vplyvy. Pri návrate zhoršeného psychického stavu do stavu pôvodného môžeme pojednávať o kompenzácií. Abnormálna osobnosť je pojem široký a myslí sa ním, akákoľvek odchýlka od normálneho vývinu osobnosti. U niektorých jedincov sú psychopatické črty iba naznačené, nejde teda o vyhradenú psychopatiu, hovoríme o akcentovanej osobnosti, týchto ľudí nemožno zaradiť medzi normálne osobnosti. Pod pojmom anomálna osobnosť sa rozumejú klinicky ľahšie formy psychopatií.
Podľa Praška (2003) typickým predstaviteľom je stále napätý úzkostný človek, ktorý sa bojí druhých pretože očakáva, že ho budú kritizovať, sebapodceňujúci sa, očakávajúci neúspech, obyčajne býva osamelý alebo má len málo blízkych. Honzák (2018) uvádza, že trpiaci pociťuje strach z toho, čo sa stalo, deje sa, prípadne malo by sa stať. Praško (2003) spomína, že trpiaci máva nízke sebavedomie. Dominujúce sú pocity napätia a obáv, strach zo znehodnotenia druhými. Potenciálne nebezpečie odmietnutia jeho dôsledky zveličuje. Z toho vyplýva vyhýbanie sa sociálnym situáciám, pretože po blízkosti veľmi túži. Vyhýbavá osoba môže mať bohatý vnútorný život a pocity, ale v sociálnych vzťahoch sa javí ako sťažená a ľahostajná. Títo ľudia sú precitlivení na odmietnutia, preto sa situáciám, v ktorých by to hrozilo, snažia predom vyhnúť. V blízkych vzťahoch, pokiaľ su dobré, môžu prosperovať veľmi dobre. Nové stretnutie však vnímajú s nedôverou a stresom. Vyhýbajú sa sociálnym interakciám zo strachu z negatívneho hodnotenia zo strany druhých. Takýto človek sa často cíti kvôli druhým menejcenný, nepríťažlivý a neschopný a nerád sa púšťa do aktivít spojených s osobným rizikom a do nových činností, pretože sa obáva, že sa pred druhými zosmieštni. V spoločnosti trpí intenzívnymi pocitmi napätia, obáv, neistoty a menejcennosti. Sú precitlivení na kritiku a odmietnutie. Najjednoduchšie a najmenej agresívne reakcie na ohrozenie je únik alebo vyhnutie sa. Tieto stratégie tak vedú k rozvoju vyhýbavému správaniu. Millon (1981, in Praško, 2003) súdi, že tato stratégia sa rozvíja na základe rodičovského odmietnutia a cenzúry, ktoré sú tak posilnené odmietaním vrstovníkov. Psychodynamická teória súdi, že vyhýbavé správanie pramení z častých životných skúseností, ktoré viedli k prehnanej túžbe po prijatí a intolerancií kritiky. Podľa Kagana (1989, in Praško, 2003) výskum v biologickej oblasti zdôrazňuje v rozvoji vyhýbavého správania význam vrodeného temperamentu. Príčinné faktory môžu byť zmiešané. Je možno čiastočná genetická podmienenosť. Pacienti s vyhýbavou poruchou osobnosti mávajú blízke vzťahy s príbuznými s poruchami osobnosti z rovankého okruhu (vyhýbavá, anankastická, závislá alebo pasívne-agresívna). Dôležitú rolu má však prostredie výchova v detstve. Rodičia bývajú príliš starostliví, varujú pred vonkajším nebezpečím. Deti, ktoré neboli dostatočne prijímané alebo boli ponižované, trpia často nedostatočným sebavedomím, ktoré môže viesť k vyhýbaniu sa sociálnym situáciám. Psychodynamická teória naznačuje, že vyhýbavé správanie môže vzniknúť zo skorých životných skúseností, ktoré viedli k nadmernej potrebe druhých, alebo zo skúsenosti odmietania a nadmernej kritiky. Tento problém je tak posilnení v škole a môže generalizovať očakávanie odmietnutia od každého. Popísané boli tiež traumatické zážitky (sexuálne zneužívanie, brutalita) s následným rozvojom posttraumatickej stresovej poruchy a v ďalšom vývine i vyhýbavej poruchy osobnosti. Predispozičné faktory môzu byť úzkostná porucha v detstve a adolescencií, deformujúca telesná vada alebo porucha. Epidemiológia poruchy nie je známa, odhaduje sa prevalencia okolo jedného percenta, ale v klinickej populácií až 10%. Obe pohlavia sú postihnuté rovnako často. Častá je komorbidita s anankastickou poruchou osobnosti. Táto porucha často nadväzuje na detský strach z cudzích ľudí a nadmernú hanblivosť v školských rokoch. Výrazne zhoršenie je v období adolescencie, kedy celá rada sociálnych situácií vyžaduje pružnú adaptáciu a riziko výsmechu je relatívne veľké. Porucha sa spravidla udržuje v období dospelosti a má tendenciu pozvoľna slabnúť s vekom. Ľudia trpiaci touto poruchou sa prejavujú v sociálne náročnych situáciach, vyhýbaním sa aktivitám, ktoré vyžadujú interpesonálne kontakty, precitlivenosťou na kritiku. Pri vystavení náročnejších situácií upadajú do zmätku s prejavmi úzkosti. Najčastejšími komplikáciami môžu byť depresívna epizóda, dystýmia, panická porucha, agorafóbia alebo sociálna fóbia. Ľuďom s touto poruchou sa lepšie darí v chránemom prostredí. Preto je prognóza veľmi závislá na prostredí a okolnostiach. Častá je komorbidita s anakastickou a závislou poruchou osobnosti. Môže existovať v komorbidite až 60 % so sociálnou fóbiou. Ľudia oproti schizoidnej a schizotypovej poruche osobnosti túžia po hlbšom a stabilnom vzťahu.
Zoznam použitej literatúry
DUŠEK, K. – CHROMÝ, K. – MALÁ, E. (1987). Psychiatria. Martin: Osveta, 297 s.
HONZÁK, R. – HONZÁK, F. (2018). Čas psychopatů. Praha: Galén, 335 s. ISBN 978-80-7492-984-5.
PRAŠKO, J. a kol. (2003). Poruchy osobnosti. Praha: Portál, s.r.o., 359 s. ISBN 80-7178-737-X.