Vavrušová (2013) spomína, že úzkosť je ako naša spontánna emócia, varujúca pred nebezpečenstvom a umožňujúca únik pred rizikom. Z pohľadu fylogenézy je vysoko účelová. Pokiaľ nevieme dostať úzkostné pocity pod kontrolu, môžeme pojednávať už o nozologickej jednotke: úzkostnej poruche. Úzkostná porucha sa prejavuje ako nepríjemný emočný stav, jej príčinu však nevieme presnejšie definovať. Trpiaci sa pripravuje na nebezpečenstvo, na vopred prežívanie stresovej reakcie, vo chvíli, keď cíti, že by sa malo niečo ohromujúce diať, no postihnutý nevie presne priradiť, o čo konkrétne by sa malo jednať. Strach, ktorý je často spomínaný spolu s úzkosťou, možno definovať ako „emočnú a fyziologickú reakciu„, na už konkrétne, vopred uvedomované nebezpečenstvo. Strach má na rozdiel od úzkosti konkrétny objekt. Podľa Bishopa (2007, in Minárik, 2013) na základe evolúcie, sa môžeme pozerať na aktivity prebiehajúce z vonkajšieho prostredia v mozgu v reakcií na strach ako na niečo, čo malo odvrátiť pozornosť našich predkov od momentálneho výkonu smerom k nebezpečenstvu v podobe vonkajšieho stimulu z okolitého prostredia. Dnes, keď sa zmenila situácia je na mieste otázka: „Prečo sa len u niektorých jedincov v dôsledku strachu, respektíve vonkajších stimulov vyvinú úzkostné poruchy“? Úzkostné poruchy spolupôsobia priebežne v podobe „telesných a psychických prejavov úzkosti“, bez opodstatnenej príčiny a ktoré sa vyskytujú buď v záchvatovej podobe alebo ako trvalý stav. Shin a Liberzon (2010, in Minárik, 2013) uvádza, že pozornosť vo vedeckom svete sa preto sústredila najmä na amygdalu. V testoch sa ukázala vyššia aktivácia amygdaly u pacientov s úzkostnými poruchami v porovnaní s pacientmi, ktorých prepadal strach zapríčinený vonkajšími stimulmi. Morrison a Pessoa (2010, in Minárik, 2013) uvádzajú, že pohľad na amygdalu je však v dnešnej dobe oveľa zložitejší. Ku klasickej úlohe amygdaly na vonkajšie ohrozenie alebo jej úlohe pri vyhasínaní strachu pribudla aj úloha v rozhodovacích procesoch spojených s odmenou. Tottenham (2010, in Minárik , 2013) spomína, že takto sa dostávajú do popredia vzájomné spojenia amygdaly s vyššími mozgovými činnosťami. O tom, že vplyv amygdaly na rozvoj uzkostných porúch je veľmi komplexný, naznačuje aj ďalšia skutočnosť ukazujúca na zmeny objemu amygdaly v závislosti od stresujúcich okolností prežitých v detstve. Na úzkosť reagujeme buď vyhýbavo alebo prehnane úzkostne prežívame dané situácie, teda máme vyhýbavé správanie alebo anxióznu (úzkostnú náladu). Vyhýbavé správanie je zmena v správaní jedinca, kedy sa začne vyhýbať situáciám, ktoré u neho sú predmetom aktivácie úzkosti. Pre anxióznu úzkostnú náladu je charakteristická ustráchanosť, vyľakanosť, plachosť, bez opodstatnenia. Niekedy sa zjaví stav hrôzy a môže dôjsť až k samovražedným tendenciám. Anxiózna nálada býva sprevádzaná vegetatívnymi príznakmi (tremor, búšenie srdca, potenie, ….). Podľa Novotného (2006, in Vavrušová , 2013) sú generalizovaná úzkostná porucha, panická porucha, obsedantno-kompulzívna porucha a posttraumatická stresová porucha známe klinické nozologické jednotky, vytvárajúce základnú skupinu úzkostných porúch. K úzkostným poruchám sa zaraďujú aj fobické poruchy: sociálna fóbia a špeciálne fóbie. Ako uvádza Vavrušová (2008, in Vavrušová, 2013) sú úzkostné poruchy vo všeobecnosti s najvyššou prevalenciou, vyskytujúcou sa psychickou poruchou v USA, v Európe i u nás na Slovensku.
ÚZKOSTNÉ A DEPRESÍVNE STAVY
Tabuľka č. 1 Prekrývanie symptómov úzkosti a depresie (Zdroj: VAVRUŠOVÁ, L. et al. (2013). Úzkostné poruchy. Martin: Osveta, 214 s. ISBN 978-808-0634-001.)
Tabuľka č. 2 Spektrum depresie a úzkosti (Zdroj: VAVRUŠOVÁ, L. et al. (2013). Úzkostné poruchy. Martin: Osveta, 214 s. ISBN 978-808-0634-001.)
ÚZKOSTNÉ PORUCHY počas gravidity a v popôrodnom období
Panická porucha
PTSD/ Posttraumatická stresová porucha
OCD/ Obsedantno-kompulzívna porucha
Diagnostické kritéria podľa MKCH-10, respektíve DSM-IV-TR
Pálová (2013) uvádza, že obsesie sú „ myšlienky, predstavy alebo impulzy“, opakovane vtierajúce sa do mysle jedinca. Trpiaci obyčajne má vo vedomí „ nezmyselnosť „ ich existencie, napriek tomu nie je proti nim odolný. Sú vnímané ako vlastné, nie ako dané zvonku. Kompulzie sú „ opakované, stereotypné formy správania alebo aj duševnej aktivity“, ktorým sa jedinec sa snaží predchádzať , aj keď vedome si uvedomuje neadekvátnosť takéhoto správania.
Poďla Pálovej (2013) obsesie a kompulzie spôsobujú človeku značný distres, sú nežiadúce, časovo náročné (zaberajú viac ako hodinu denne) a veľmi znepríjemňujú a zťažujú rodinné, pracovné, spoločenské situácie. „ Najčastejší prejav je umývanie rúk, sprchovanie s ritualizovaným umyvaním, upratovaním a usporadúvaním vecí tak, aby boli poriadne poukladané, počítanie, kachličiek, okien, stromov, nutkaním niekoho udrieť, kopnúť, strčiť, bodnúť, nekonečným pochybovaním, či bola daná aktivita vykonaná správne a podobne“ (Pálová, 2013, s. 141–142)
Tabuľka č. 3 Najčastejšie formy obsesií a kompulzií v rámci OCD (Zdroj: VAVRUŠOVÁ, L. et al. (2013). Úzkostné poruchy. Martin: Osveta, 214 s. ISBN 978-808-0634-001.)
Ako uvádzajú Wittchen et al. (2011, in Pálová, 2013) je OCD úzkostná porucha, v 20. storočí považovaná za nie veľmi častú, do roku 1984 sa jej výskyt odhadol na 0,5% v bežnej populácií, čo je zhruba asi 5 prípadov na 1000 jedincov. V štúdií Wittchena et al. (2011) zameriavajúcej sa na výskyt porúch CNS v 27 krajinách, sa odhaduje, že v EÚ trpí na OCD asi 3 milióny obyvateľov nad 18 rokov.
Genetické štúdie
Podľa Munda et al. (2000, in Pálová, 2013) určité obdobie sa upozorňovalo na to, že OCD sa vyskytuje v rodinných vetvách. „Familiárne štúdie potvrdili, že diagnostické kritéria pre OCD spĺňalo až 25% prvostupňových príbuzných pacientov s touto diagnózou a až 17% rodičov obsedantných detí a adolescentov“ (Pálová, 2013, s. 138).
Psychologické (psychoanalytické a psychodynamické) koncepcie
Pálová (2013) spomína, že Sigmund Freud už v roku 1901 sa zameriaval na patologické tendencie „v análnej erotickej fáze vývinu (1. až 3. rok života)“. V tejto fáze nastáva vývin obrany, ktorá je následne zodpovedná „za vývin obsedantno-kompulzívnych čŕt“. Je však známe, že Sigmund Freud sa viac-menej zameriaval na skúmanie obsedantno-kompulzívnej neurózy.
GAD/ Generalizovaná úzkostná porucha
Podľa Praška (2012, in Vavrušovej, 2013) GAD sa celoživotne vyskytuje okolo 5,1% v dospelej populácií. „Úzkosť, pocit strachu a úzkostné očakávanie (nejakej udalosti) sú základnou súčasťou diagnózy úzkostnej poruchy. K ďalším príznakom patria (podráždenosť, predráždenosť), nepokoj (vnútorný prežívaný alebo psychomotorický), zvýšené svalové napätie, poruchy koncentrácie pozornosti (pocit prázdnej hlavy), poruchy spánku, napätie a rýchla unaviteľnosť (útlm psychických a fyzických funkcií). Poruchy spánku, pri generalizovanej úzkostnej poruche sa vyznačujú narušeným zaspávaním alebo udržaním spánku. Spánok býva nepokojný, neuspokojujúci, nedostatočný“ (Vavrušová, 2013, s. 10 ). Stercevic a Bogojevic (1999, in Praško, 2012) roztriedili symptomatológiu GAD na prvý a druhý rád.
Tabuľka č. 4 Príklady generalizovanej úzkostnej poruchy modifikované pre MKCH-10 (Zdroj: VAVRUŠOVÁ, L. et al. (2013). Úzkostné poruchy. Martin: Osveta, 214 s. ISBN 978-808-0634-001.)
Tabuľka č. 5 Typické prejavy generalizovanej úzkostnej poruchy (Zdroj: VAVRUŠOVÁ, L. et al. (2013). Úzkostné poruchy. Martin: Osveta, 214 s. ISBN 978-808-0634-001.)
Zmiešaná úzkostno-depresívna porucha
Zoznam použitej literatúry
VAVRUŠOVÁ, L. et al. (2013). Úzkostné poruchy. Martin: Osveta, 214 s. ISBN 978-808-0634-001.