AK SA TI ČLÁNOK BUDE PÁČIŤ NEVÁHAJ A PODPOR DETSKÚ ONKOLÓGIU DOBROVOĽNÝM PRÍSPEVKOM:
SVETIELKO NÁDEJE, o.z.
Detská fakultná nemocnica s poliklinikou
Nám. L. Svobodu 4
974 09 Banská Bystrica
www.svetielkonadeje.sk
IČO: 3788 9346
DIČ: 2021703200
Registrácia: Ministerstvo vnútra SR, č. spisu VVS/1- 900/90-16888 z 24.5.2002
Platobné údaje pre záujemcov o podporu našej činnosti:
IBAN: SK83 1100 0000 0026 2075 6262
Špecifický symbol: 45000
Vavrušová (2013) uvádza, že úzkosť je našou spontánnou emóciou, ktorá nás varuje pred nebezpečenstvom a pomáha uniknúť riziku. Z pohľadu fylogenézy má vysoko účelový charakter. Ak sa nám nepodarí kontrolovať úzkostné pocity, môže to viesť k úzkostnej poruche, ktorá sa prejavuje nepríjemným emočným stavom, pričom jej presná príčina nie je jasná. Postihnutí sa pripravujú na nebezpečenstvo a prežívajú stresové reakcie, ale nedokážu presne identifikovať, čo ich ohrozuje.
Strach, ktorý je často spomínaný spolu s úzkosťou, je definovaný ako „emočná a fyziologická reakcia“ na konkrétne, vopred identifikované nebezpečenstvo. Na rozdiel od úzkosti má strach jasný objekt. Podľa Bishopa (2007, in Minárik, 2013) sa na aktivity v mozgu reagujúce na strach môžeme pozerať ako na mechanizmus, ktorý odvracia pozornosť našich predkov od aktuálneho výkonu k vonkajším ohrozeniam. McLarenová (2010) dodáva, že strach zvyšuje sústredenosť, inštinkty a zlepšuje schopnosť reagovať v nových alebo meniacich sa situáciách.
V súčasnosti, keď sa podmienky zmenili, sa Vavrušová (2013) pýta, prečo sa úzkostné poruchy vyvinú len u niektorých jedincov v dôsledku strachu alebo vonkajších stimulov. Úzkostné poruchy sa prejavujú ako „telesné a psychické prejavy úzkosti“ bez zjavnej príčiny a môžu mať záchvatový alebo trvalý charakter. Shin a Liberzon (2010, in Minárik, 2013) poukazujú na zvýšenú aktiváciu amygdaly u pacientov s úzkostnými poruchami v porovnaní s tými, ktorí zažívajú strach z vonkajších podnetov. Morrison a Pessoa (2010, in Minárik, 2013) však upozorňujú, že úloha amygdaly je komplexnejšia, zahŕňa aj rozhodovacie procesy spojené s odmenou.
Tottenham (2010, in Minárik, 2013) tvrdí, že amygdala je prepojená s vyššími mozgovými funkciami. Zmeny objemu amygdaly v závislosti od stresujúcich zážitkov v detstve naznačujú, že jej vplyv na úzkostné poruchy je veľmi komplexný. Na úzkosť reagujeme buď vyhýbavo, alebo prehnane úzkostne, čo vedie k vyhýbavému správaniu alebo anxióznej nálade. Vyhýbavé správanie sa prejavuje vyhýbaním sa situáciám, ktoré aktivujú úzkosť. Anxiózna nálada je charakterizovaná ustráchanosťou a bezdôvodnou plachosťou a môže viesť k hrôze a samovražedným tendenciám, pričom býva sprevádzaná vegetatívnymi príznakmi ako tras, búšenie srdca a potenie.
Podľa Novotného (2006, in Vavrušová, 2013) medzi známe klinické úzkostné poruchy patrí generalizovaná úzkostná porucha, panická porucha, obsedantno-kompulzívna porucha a posttraumatická stresová porucha. Fobické poruchy, ako sociálna fóbia a špecifické fóbie, sa taktiež zaraďujú medzi úzkostné poruchy. Vavrušová (2008, in Vavrušová, 2013) dodáva, že úzkostné poruchy majú najvyššiu prevalenciu a sú najčastejšími psychickými poruchami v USA, Európe aj na Slovensku.
ÚZKOSTNÉ A DEPRESÍVNE STAVY
Tabuľka 1 Prekrývanie symptómov úzkosti a depresie (Zdroj: VAVRUŠOVÁ, L. et al., 2013)
Tabuľka 2 Spektrum depresie a úzkosti (Zdroj: VAVRUŠOVÁ, L. et al., 2013)
Od panického strachu a zdesenia až do panickej poruchy
Podľa McLarenovej (2010) sú zdesenie a panický strach najčastejšie reakcie na traumatickú udalosť, ktoré zvyšujú hladinu adrenalínu, aby sme sa mohli pripraviť na útok alebo únik. Tieto reakcie pomáhajú aj zamrznúť a uvoľniť endorfíny, ktoré zmierňujú bolesť, čím zvyšujú šance na prežitie zranenia. Po skončení traumatickej udalosti sa panický strach stiahne, ale zostáva aktivovaný a dodáva energiu potrebnú na obnovenie celistvosti a spracovanie traumatického zážitku. Ak sa tento čas nevyužije na upokojenie, zostávame v hyperaktívnom stave a panický strach pretrváva, pretože trauma nie je uzavretá. Tieto stavy môžu viesť k opakovaným panickým atakom, ktoré obsahujú značné množstvo energie. Táto energia nie je určená na trápenie, ale na pomoc pri spracovávaní spomienok a obnovení rovnováhy.
Panické ataky sa objavujú, aby nám umožnili čeliť traumatickej udalosti a prehrať si ju toľkokrát, koľkokrát je potrebné, pričom aktivujú telo a emócie do liečebného procesu. Tento proces si vyžaduje veľa energie, pričom zdesenie je súčasťou reakcie.
Póczik (2013) uvádza, že niekoľko štúdií sa zaoberá GABA-ergickým neurotransmiterovým systémom u pacientov s panickou poruchou ako nozologickou jednotkou. Existuje množstvo hypotéz, ktoré vysvetľujú vznik panickej poruchy z biologického hľadiska. Podľa hypotézy Kleina (1993) majú títo pacienti abnormálne nízky prah pre pocit dusenia, a panický záchvat sa spúšťa ako falošný poplach. Praško (2003, in Póczik, 2013) dodáva, že Klein identifikoval centrum v retikulárnej formácii mozgového kmeňa, ktoré je aktivované v situáciách ohrozenia dusením.
Panický atak je sprevádzaný somatickými symptómami, ako sú palpitácie, bolesť na hrudníku, pocit dusenia spojený s hyperventiláciou, pocity neskutočnosti, depersonalizácie, derealizácie, únava, tras, bolesť hlavy, svalové napätie, parestézie a poruchy prehĺtania. Medzi psychickými symptómami dominujú úzkostná nálada, ktorá je naviazaná na konkrétnu situáciu alebo predmet, a strach, ktorý sa nevyskytuje len počas panického záchvatu, ale aj medzi nimi.
OCD/ Obsedantno-kompulzívna porucha
Diagnostické kritéria podľa MKCH-10, respektíve DSM-IV-TR
Podľa Pálovej (2013) sú obsesie definované ako „myšlienky, predstavy alebo impulzy“, ktoré sa neustále vkrádajú do mysle jedinca. Osoba si často uvedomuje „nezmyselnosť“ týchto myšlienok, avšak nedokáže sa im brániť. Tieto obsesie sú vnímané ako vlastné, nie ako vonkajšie zasahovanie. Kompulzie sú „opakované, stereotypné formy správania alebo duševnej aktivity“, ktorými sa jedinec snaží vyhnúť obavám, hoci si uvedomuje, že takéto správanie je neadekvátne.
Pálová (2013) ďalej uvádza, že obsesie a kompulzie spôsobujú značný psychický diskomfort, sú nežiadúce, zaberajú viac ako hodinu denne a narúšajú rodinné, pracovné a spoločenské situácie. Medzi najčastejšie prejavy patrí umývanie rúk, ritualizované sprchovanie, upratovanie a organizovanie vecí do poriadku, počítanie rôznych objektov, ako sú kachličky, okná či stromy, a nutkanie urobiť niečo agresívne, ako napríklad niekoho udrieť alebo kopnúť. Taktiež sa objavuje neustále pochybovanie o správnosti vykonanej činnosti.
Tabuľka 3 Najčastejšie formy obsesií a kompulzií v rámci OCD (Zdroj: VAVRUŠOVÁ, L. et al., 2013)
Podľa Wittchena et al. (2011, in Pálová, 2013) je OCD (obsedantno-kompulzívna porucha) úzkostná porucha, ktorá bola v 20. storočí považovaná za relatívne zriedkavú. Do roku 1984 sa jej prevalencia odhadovala na 0,5 % v bežnej populácii, čo predstavuje približne 5 prípadov na 1000 jedincov. V štúdii Wittchena et al. (2011) zameranej na výskyt porúch centrálnej nervovej sústavy v 27 krajinách sa odhaduje, že v EÚ trpí OCD asi 3 milióny dospelých.
Genetické štúdie
Podľa Munda et al. (2000, in Pálová, 2013) sa opakovane ukazovalo, že OCD sa vyskytuje v rodinách. „Familiárne štúdie preukázali, že diagnostické kritériá pre OCD spĺňa až 25 % prvostupňových príbuzných pacientov a 17 % rodičov obsedantných detí a adolescentov“ (Pálová, 2013, s. 138).
Psychologické (psychoanalytické a psychodynamické) koncepcie
Pálová (2013) uvádza, že Sigmund Freud sa už v roku 1901 zaoberal patologickými tendenciami v „análnej erotickej fáze vývinu (1. až 3. rok života)“. V tejto fáze sa vyvíja obrana, ktorá následne prispieva k vzniku obsedantno-kompulzívnych čŕt. Je známe, že Freud sa primárne sústredil na obsedantno-kompulzívnu neurózu.
Generalizovaná úzkostná porucha (GAD)
Podľa Praška (2012, in Vavrušová, 2013) sa GAD vyskytuje celoživotne u približne 5,1 % dospelej populácie. Hlavnými znakmi diagnostiky úzkostnej poruchy sú úzkosť, strach a očakávanie určitej udalosti. Medzi ďalšie príznaky patrí podráždenosť, vnútorný nepokoj alebo psychomotorická predráždenosť, zvýšené svalové napätie, poruchy koncentrácie (pocit prázdnej hlavy), problémy so spánkom, napätie a rýchla unaviteľnosť. Poruchy spánku pri GAD sa prejavujú ťažkosťami so zaspávaním alebo udržaním spánku, pričom spánok je často nepokojný a nedostatočne osviežujúci (Vavrušová, 2013, s. 10). Stercevic a Bogojevic (1999, in Praško, 2012) rozdelili symptomatológiu GAD na prvý a druhý rad.
Tabuľka 4 Príklady generalizovanej úzkostnej poruchy modifikované pre MKCH-10 (Zdroj: VAVRUŠOVÁ, L. et al., 2013)
Tabuľka 5 Typické prejavy generalizovanej úzkostnej poruchy (Zdroj: VAVRUŠOVÁ, L. et al., 2013)
Literatúra
McLARENOVÁ, K. (2010). Řeč emocí. Praha: NOXI, s. r. o., 422 s. ISBN 978-80-8111-311-6.
VAVRUŠOVÁ, L. et al. (2013). Úzkostné poruchy. Martin: Osveta, 214 s. ISBN 978-808-0634-001.