AK SA TI ČLÁNOK BUDE PÁČIŤ NEVÁHAJ A PODPOR DETSKÚ ONKOLÓGIU DOBROVOĽNÝM PRÍSPEVKOM:
SVETIELKO NÁDEJE, o.z.
Detská fakultná nemocnica s poliklinikou
Nám. L. Svobodu 4
974 09 Banská Bystrica
www.svetielkonadeje.sk
IČO: 3788 9346
DIČ: 2021703200
Registrácia: Ministerstvo vnútra SR, č. spisu VVS/1- 900/90-16888 z 24.5.2002
Platobné údaje pre záujemcov o podporu našej činnosti:
IBAN: SK83 1100 0000 0026 2075 6262
Špecifický symbol: 45000
SCHIZOTAXIA
Forgáčová (2005) uvádza, že v 60. rokoch 20. storočia Meehl vytvoril pojem schizotaxia, ktorý označuje unikátny defekt v neuronálnej integrácii centrálneho nervového systému a slúži ako základný patofyziologický mechanizmus schizofrénie. Tsuang et al. (2000, in Forgáčová, 2005) poznamenáva, že štúdie príbuzných schizofrenikov, ktorí neprejavujú príznaky schizotypovej poruchy alebo schizofrénie, potvrdili, že schizotaxia nie je len teoretický koncept, ale aj reálna porucha s psychiatrickými a neurologickými znakmi, ako sú negatívne symptómy, odchýlky v pohyboch očí, neuropsychologické poškodenie a štrukturálne abnormality v mozgu.
SCHIZOTYP
Rado (1953) nadviazal na koncept Bleulerovej schizoidnej osobnosti a vytvorením termínu schizotyp, ktorý spája dva pojmy „schizofrenický genotyp“, opísal jeho prejavy a opäť zdôraznil jeho vzťah k schizofrénii. Za hlavné znaky schizotypu považoval anhedóniu, chudobu emočných prejavov, závislosť od iných a neschopnosť empatie. Neskôr použil termín schizotyp vo svojej teórii schizotaxie Meehl (1962) a identifikoval štyri jeho základné príznaky: anhedóniu, ambivalenciu, sociálnu averziu a kognitívne dysfunkcie.
SCHIZOTYPOVÁ PORUCHA (OSOBNOSTI)
Skupina autorov Siever, Gunderson a Jacobsberg (1983, 1986, in Forgáčová, 2003) uvádza, že táto porucha sa prejavuje príznakmi podobnými schizofrénii, avšak nedosahuje psychotickú intenzitu. U postihnutých jedincov sa objavujú zvláštne myšlienkové obsahy a reč, podozrievavosť, vzťahovačnosť, pseudoobsesie, nepriliehavá alebo chudobná afektívna reakcia, neobvyklé percepčné zážitky a autistické symptómy. Psychosociálna záťaž môže spôsobiť vznik mikropsychotickej epizódy s výraznými ilúziami, halucináciami a bludmi. Porucha má chronický charakter a jej prevalencia sa odhaduje na 3 %. Približne 60 % postihnutých nikdy nevyhľadá odbornú pomoc a u malej časti z nich sa môže rozvinúť schizofrénia. Cadenhead a Braff (2002, in Forgáčová, 2003) uvádzajú, že schizotypová porucha osobnosti patrí do schizofrenického spektra, ktoré zahŕňa pacientov s manifestnými schizofrenickými príznakmi, ako aj ich príbuzných, ktorí vykazujú symptómy podobné schizofrénii.
Autori Kurachi, Moriarty et al. (2003, in Heretik, 2016) poukazujú na štúdie analyzujúce neurokognitívne deficity, ktoré odhalili podobnosti v abnormitách viacerých mozgových štruktúr a kognitívnom výkone medzi pacientmi so schizofréniou a schizotypovou poruchou. Z hľadiska kognitívnych funkcií sa v oboch skupinách zistili významné poruchy v myslení, logickej a verbálnej pamäti a iných oblastiach. Pacienti so schizofréniou však vykazovali horšie výsledky v exekutívnych funkciách a pozornosti (Kurachi, 2003, in Heretik, 2016), najmä v pracovnej pamäti (Mitropoulou et al. 2005, in Heretik, 2016).
SCHIZOFRÉNIA
Carpenter a Buchanan (1994, in Koukolík, 2000) uvádzajú, že schizofrénia je klinický syndróm s rôznymi prejavmi. Podľa Vágnerovej (2014) sa táto porucha prejavuje narušením vnímania, myslenia, emocionálneho prežívania a integrity osobnosti. Tieto zmeny ovplyvňujú vzťah postihnutého k realite a k sebe samému, čím narušujú jeho schopnosť primerane reagovať. Carpenter a Buchanan (1994, in Koukolík, 2000) naznačujú, že za spoločnými prejavmi schizofrénie by mohol byť zodpovedný spoločný patofyziologický proces. Žiadny z klinických symptómov ani výsledky biochemických, neurofyziologických, psychologických alebo iných vyšetrení nemajú dostatočnú senzitivitu a špecificitu na to, aby umožnili jednoznačnú diagnózu.
Epidemiológia schizofrénie
Perälä et al. a Simone et al. (2007, 2015, in Heretik, 2016) uvádzajú, že rozsiahle epidemiologické štúdie naznačujú, že celoživotná prevalencia schizofrénie sa pohybuje okolo 0,5 až 1 % populácie.
Etiopatogenéza
Podľa Vágnerovej (2014) sa schizofréniou vyznačuje rozmanitosť prejavov a priebehu ochorenia, čo naznačuje, že rôzne faktory môžu prispieť k jej vzniku. Tieto faktory môžu zahŕňať kombináciu dedičných predispozícií, vonkajších vplyvov, vývojových zmien, špecifických skúseností a vyvolávajúcich podnetov.
Genetika a schizofrénia
Pečeňák (2005) uvádza, že dedičnosť zohráva významnú úlohu, čo je nepochybné. Informácie o dedičnosti vychádzajú predovšetkým z rodinných štúdií. Pravdepodobnosť vzniku schizofrénie sa zvyšuje z priemerných 1 % v celkovej populácii na 12 % v prípade, že schizofréniu má jeden z rodičov. Najvyšší dedičný základ sa pozoruje u jednovaječných dvojčiat, avšak konkordancia pre schizofréniu dosahuje len 50 %.
Tabuľka 1 Celoživotné riziko pre schizofréniu u príbuzných pacientov so schizofréniou (Zdroj: PEČEŇÁK, J. et al., 2005)
Schizofrénia je ochorenie s komplexnou dedičnosťou, pričom vplyv prostredia zohráva tiež dôležitú úlohu. Je nevyhnutné analyzovať faktory a environmentálne vplyvy na viacerých úrovniach. Ak sa zameriame na dedičnosť, schizofrénia a bipolárna porucha sú na vrchole medzi psychickými poruchami.
Tabuľka 2 Odhad podielu dedičnosti pri vybraných psychiatrických ochoreniach, podľa Owena et al. (2000) (Zdroj: PEČEŇÁK, J. et al., 2005).
Dvojrozmerný model príznakov schizofrénie
Liddle, Adreansen et al. (1987, 1995, in Koukolík, 2000) uvádzajú, že medzi pozitívne príznaky patrí bludy, halucinácie, porucha formálneho myslenia a bizarné alebo dezorganizované správanie. Negatívne príznaky zahŕňajú oploštené afekty, chudobnosť reči, apatiu, anhedóniu, asocialitu a poruchy pozornosti.
Trojrozmerný model príznakov schizofrénie
Liddle, Adreansen et al. (1987, 1995, in Koukolík, 2000) uvádzajú, že medzi symptómy schizofrénie patrí psychomotorické ochudobnenie, ktoré sa prejavuje znížením reči a spontánnych pohybov, chudobnosťou expresívnych gest, oploštením afektov, monotónnym hlasom, zastavovaním reči a poruchami očného kontaktu. Ďalej sa vyskytuje dezorganizácia, charakterizovaná neprimeranými afektmi, obsahovou chudobou reči, nezmyselnými výrokmi a ľahkou rozptýlenosťou. Medzi symptómy patrí aj distorzia skutočnosti, ako sú bludy a halucinácie.
Premorbidný stav a prodromálna fáza schizofrénie
Koukolík (2000) poznamenáva, že väčšina pacientov má prodrómy, ktoré sa objavujú mnoho rokov alebo mesiacov pred vypuknutím choroby. Začiatok schizofrénie môže byť buď náhly, alebo postupný, pričom v druhom prípade je prognóza menej priaznivá. U mužov sa bludy a halucinácie zvyčajne prejavujú medzi 17. a 30. rokom života, zatiaľ čo u žien sa objavujú medzi 20. a 40. rokom. Už pred vypuknutím ochorenia môžu niektorí jedinci vykazovať zjavné zmeny v prežívaní, reagovaní, správaní a výkone, ktoré nemajú špecifický charakter, a nikto v tej dobe nepredpokladá, že by sa tieto príznaky mohli zhoršiť až do patologickej úrovne.
Podľa Libigera, Rossa et al. (2002, 2010, in Vágnerová, 2014) môžeme prodromálne varovné signály zhrnúť do nasledujúcich bodov:
- Zvýšená zraniteľnosť: neschopnosť znášať úzkosť, tendencia k depresivite, nezvládanie impulzivity, obmedzená schopnosť emocionálne prežívať a vyjadrovať pocity, neschopnosť prežívať radosť.
- Introvertné zameranie: uzavretosť, tendencia k sociálnej izolácii a vzťahovačnosti.
- Obmedzená samostatnosť: výrazná viazanosť na známe prostredie.
- Strata spontaneity: málo rozprávania, obmedzenie aktivít, hĺbavosť a pokles výkonu, ktorý nie je spôsobený nedostatočnými schopnosťami.
- Somatické problémy: neurčité ťažkosti ako únava a nespavosť.
Začiatok ochorenia
Podľa Vágnerovej (2014) sa kryštalizačná fáza ochorenia prejavuje celkovým nepokojom, neistotou a úzkosťou, ktoré pramenia z pocitu ohrozenia, ktoré pacient nedokáže vysvetliť. Prestáva rozumieť svetu a často ani sebe samému. Objavujú sa halucinácie, ktoré pacient považuje za reálne informácie o vonkajšom svete. Postupne sa mu všetko vyjasní, a je presvedčený, že pozná príčinu svojich zmien, avšak jeho interpretácia je patologická a nezodpovedá realite, čo vedie k vzniku bludu. Pod vplyvom duševnej poruchy sa mení chápanie zmyslu vecí, udalostí a ľudského správania.
Priebeh ochorenia
- Epizodický priebeh: porucha sa prejaví jednou atakou a následne sa dosiahne prijateľná úprava zdravotného stavu.
- Opakovaný priebeh: pravidelné a nepravidelné intervaly striedajú obdobia chorobných atak a remisií.
- Malígny priebeh: reziduálny deficit a neurodegeneratívne zmeny.
- Chronický priebeh: chorobný atak vedie k neurodegeneratívnym zmenám.
Reziduálna porucha
- Pretrvávanie niektorých príznakov vedie k chronickému stavu, ktorý je známy ako syndróm zlomenej pružiny. Pacienti nie sú schopní vykonávať prácu tak, ako predtým, sú pomalší, ťažšie sa adaptujú a nedokážu zvládať ani bežné záťaže. Okrem toho nedokážu prežívať radosť a cítia sa často unaviteľní alebo dokonca trpia somatickými ťažkosťami.
Prejavy akútnej psychózy
Poruchy kognitívnych funkcií
Schizofrénia zahŕňa narušené spracovanie informácií, čo sa môže prejaviť problémami s dekódovaním alebo reguláciou príjmu podnetov, čo vedie k zahlteniu informáciami. Na začiatku akútnej fázy sa objavujú ilúzie, ktoré sa môžu vyvinúť do halucinácií. Halucinácie môžeme chápať ako poruchu aktivácie určitých oblastí mozgovej kôry alebo ako dysfunkciu stimulačných či inhibičných mechanizmov. Koukolík (2000) uvádza, že jedným z najbežnejších psychotických príznakov schizofrénie sú sluchové halucinácie, najmä verbálne. Teoreticky sa predpokladá, že tieto halucinácie môžu byť dôsledkom dezinhibície rečovej sluchovej kôry v dôsledku zníženého senzorického vstupu alebo abnormálnej kôrovej iritácie v oblastiach spojených so slovnou pamäťou. Podľa Vágnerovej (2014) môžu byť halucinácie aj zrakové (napr. pacient vidí rôzne bytosti) alebo telové (napr. pacient má pocit, že ho niekto dotýka).
Halucinácie často súvisia s pacientom a majú charakter ovplyvňovania alebo zasahovania do jeho života. Špecifickú skupinu tvoria intrapsychické halucinácie, pri ktorých pacient vníma svoje vlastné pocity a myšlienky ako cudzie a je presvedčený, že mu boli vnuknuté niekým iným.
Poruchy myslenia sú komplexné a ovplyvňujú dynamiku, formu a obsah myšlienok. U schizofrenikov môže byť uvažovanie spomalené (bradypsychizmus), alebo sa objavujú myšlienkové zaseknutia, fixácie na jednu myšlienku, prípadne myšlienkový trysk, ktorý vedie k zoskupeniu nezmyselných slov. Pacienti často nedokážu myslieť koherentne.
Medzi poruchy emotivity v akútnom štádiu patrí nápadná neprimeranosť emócií, zatiaľ čo s postupujúcim ochorením dochádza skôr k ich oplošteniu a otupeniu. Narušenie a dezorganizácia správania sa môže prejavovať nekľudom, rozprávaním k sebe alebo neadekvátnym smiechom, pričom správanie sa stáva bizarným a neadekvátnym.
Porucha sebauvedomovania je ďalším problémom, kde dochádza k narušenej orientácii, zmene vzťahu k sebe a neprimeranému sebahodnoteniu.
Funkčná anatómia, patofyziológia a biochémia schizofrénie
Neurologické odchýlky u schizofrénie
Podľa Vágnerovej (2014) u pacientov so schizofréniou bola zistená odchýlka v štruktúre a fungovaní mozgu. Mozog schizofrenikov má menšiu hmotnosť, predovšetkým v dôsledku poklesu objemu kôry. Koukolík (2000) uvádza, že v porovnaní so zdravými jedincami má schizofrénny mozog zmenšený celkový objem o 3 %, pričom objem ľavého spánkového laloku je nižší o 6 % a pravého spánkového laloku o 9,5 %. Hippokampálna formácia a amygdala sú zmenšené o 6,5 % na ľavej strane a 5,5 % na pravej strane, zatiaľ čo postranné komory sú rozšírené o 44 % vľavo a 36 % vpravo.
Libiger, Bankovská-Motlová a Španiel (2002, 2013, in Vágnerová, 2014) zaznamenali odchýlky v metabolizme mozgu, predovšetkým v dopamínovom, glutamátovom a serotonínovom systéme. Pečeňák (2005) zdôrazňuje, že dopamín a dopaminergný systém sú v súčasnosti kľúčovými aspektmi. Dysfunkcia týchto systémov vedie k narušeniu prenosu informácií a môže spôsobiť abnormálne prepojenia alebo rozpojenia medzi oblasťami, ktoré by mali byť spojené.
Odchýlky neurotransmiterov boli zistené v rôznych častiach mozgu, ako sú frontálny lalok, predovšetkým vo frontálnej kôre, temporálny lalok, thalamus, limbický systém a hipokampus. Narušený výdaj dopamínu v limbickej oblasti ovplyvňuje spracovanie podnetov a porozumenie ich významu, čo môže prispieť k rozvoju bludov a čiastočne aj halucinácií. Dodatkovo sú ovplyvnené aj iné štruktúry v oblasti insuly Sylviovej ryhy, čo môže viesť k pocitom vnucovania myšlienok a zasahovania vonkajšími silami.
Thalamus zohráva dôležitú úlohu v regulácii vstupu podnetov do mozgovej kôry. Ak je jeho funkcia narušená, môže dôjsť k nadmernej a neselektívnej stimulácii, čo vedie k desynchronizácii mozgových funkcií. Selemon et al. (1995, in Koukolík, 2000) uvádzajú, že zvýšenie dendritov neurónov v V. a III. vrstve súvisí so zmenšením objemu prefrontálnej kôry, zisteným pomocou magnetickej rezonancie, a poškodeniami kortikokortikálnych a kortikostriátových spojení.
Zúženie kôry je spôsobené zníženým objemom neuropilu, čo je priestor medzi neurónovými telami, vyplnený dendritmi a axónmi. Koukolík (2000) tiež uvádza pokles počtu malých interneurónov vo vrstve II. až VI. v prednej časti gyrus a abnormálne usporiadanie neurónov vo vrstve II. To naznačuje anomálne usporiadanie nervových vlákien z opačnej hemisféry prechádzajúcich cez corpus callosum. Takéto postihnutie potvrdzujú aj opakované zistenia rozdielov v tvare a počte vlákien corpus callosum.
Typy schizofrénie podľa Vágnerovej (2014)
- Paranoidná schizofrénia: Hlavným rysom je izolovaný blud s paranoidným obsahom. Pacient je voči svojmu okoliu paranoidný a podozrievavý. Môže sa objaviť patologická žiarlivosť, sluchové halucinácie a poruchy vôle ako hypobúlia a abúlia. Myslenie je inkoherentné a choroba sa môže rozvinúť aj v neskoršom veku, okolo 40. roku.
- Hebefrénna schizofrénia: Prejavuje sa sklonom k pseudofilozofickému uvažovaniu, žartovaním bez racionálneho základu a inkoherentným myslením. Verbálny prejav je nápadný, pacienti vytvárajú neologizmy a nezvyčajné slovné spojenia. Bizarné bludy a najčastejšie zrakové halucinácie sú bežné, rovnako ako striedanie emočného vzrušenia s depresiou a strachom.
- Katatónna schizofrénia: Označuje sa výrazným narušením motorickej aktivity, ktorá môže byť buď extrémne zvýšená, alebo naopak znížená (stuporózna forma). Pacienti môžu vykazovať negativizmus a najčastejšie hlasové halucinácie.
- Simplexná schizofrénia: Rozvíja sa pomaly a prejavuje sa poklesom výkonu a stratou vôle. Emotivita postupne vyhasína, prevažuje apatia, pacienti sa uzatvárajú do seba a izolujú od spoločnosti, pričom sú prítomné aj somatické ťažkosti.
Schizoafektívna porucha podľa Libigera (2002, in Vágnerová, 2014)
Schizoafektívna porucha sa vyznačuje súčasným výskytom porúch nálady a príznakov schizofrénie. Vágnerová (2014) tvrdí, že sa zvyčajne rozvíja v skorej dospelosti, medzi 20. a 30. rokom života. Na jej vzniku zohráva úlohu množstvo faktorov, vrátane genetických a exogénnych, podobne ako pri schizofrénii. Porucha má akútny priebeh a zvyčajne trvá krátko, pričom prognóza je dobrá. Ide o vzácnu poruchu, ktorej výskyt v populácii je veľmi nízky, nedosahuje ani 1 %. Ženy sú na ňu náchylnejšie ako muži. Základnou liečbou je farmakoterapia, ktorú je v prípade potreby možné doplniť psychoterapiou alebo sociálnou terapiou.
Podľa Pogádyho a Libigera (1998, 2002, in Vágnerová, 2014) sa klinické prejavy schizoafektívnej poruchy dajú rozdeliť do dvoch hlavných skupín:
- Afektívne príznaky: Tieto môžu pripomínať manický syndróm a sú často spojené s paranoidnými bludmi a extatickými prejavmi. Niekedy však prevažujú depresívne symptómy, vrátane porúch psychomotorického tempa, suicidalných tendencií a depresívnych bludov.
- Príznaky zo spektra schizofrénie: Tieto zahrňujú poruchy myslenia, ako sú inkoherentné a blúdne myšlienky, halucinácie, poruchy vedomia a narušenie pozornosti a orientácie, ako aj odchýlky v správaní.
MÁNIODEPRESÍVNA PSYCHÓZA (BIPOLÁRNA AFEKTÍVNA PORUCHA)
Vágnerová (2014) uvádza, že základným prejavom afektívnej poruchy je chorobná nálada, ktorá neodráža reálnu situáciu a narúša myšlenie, správanie a somatické funkcie jedinca. Dôsledkom týchto zmien sú adaptačné problémy a sociálne zlyhávanie. U každého človeka sa striedajú obdobia, kedy sa cíti šťastný, aktívny a optimistický, s fázami, keď je smutný a pesimistický, pričom všetko sa mu javí ťažké. Citové prežitky sú do určitej miery ovplyvnené celkovým emocionálnym ladením, ktoré plní orientačno-regulačnú funkciu, informuje o situácii a stimuluje alebo tlmí reakcie jedinca. Niekedy existujú jasné dôvody na určité nálady, ale často si ľudia nie sú vedomí, prečo sú smutní alebo šťastní, pretože emocionálne ladenie ovplyvňuje množstvo faktorov.
Zmeny nálady môžu byť znakom narušenia rovnováhy organizmu. Afektívne poruchy predstavujú závažnejšiu odchýlku v emočnom prežívaní, ktorá významne ovplyvňuje psychológiu aj fyziologické reakcie. Mení sa citlivosť na rôzne podnety a miera aktivácie. V takýchto situáciách emócie strácajú svoje orientačno-regulačné funkcie, čo vedie k neadekvátnemu správaniu a deformácii potrieb.
Podľa Vágnerovej (2014) bipolárna porucha sa prejavuje striedaním depresívnych a manických epizód a zvyčajne sa vyvíja pred 30. rokom života, pričom priemerný vek nástupu je 21 rokov. Podľa Motlovej a Koukolíka (2006, in Vágnerová, 2014) je prevalencia bipolárnej poruchy približne 3 %, pričom muži a ženy sú postihnutí rovnakou mierou. Manická porucha je závažnejšia ako depresia a postihuje 1 % populácie. Češkova (2001, in Vágnerová, 2014) uvádza, že bipolárna porucha alebo schizoafektívna porucha často zahŕňa manické epizódy.
Typy bipolárnych porúch
- Bipolárna porucha prvého typu (I): Striedajú sa epizódy mánie a depresie.
- Bipolárna porucha druhého typu (II): Striedajú sa epizódy depresie a hypománie.
- Cyklotýmna porucha: Dlhodobé zmeny nálady, pri ktorých sa striedajú obdobia depresie a povznášajúcej nálady (elácie) menšej intenzity.
Dlhodobé poruchy nálady
Raboch, Praško, Herman a Hovorka (2001, 2002, in Vágnerová, 2014) uvádzajú, že dlhodobé poruchy nálady predstavujú trvalejšiu zmenu emočného ladenia, ktorá pretrváva dlhšie ako dva roky. Tieto poruchy bývajú často skryté a nediagnostikované, aj keď môžu viesť k komplikáciám a trápeniu. Môžu sa prejavovať cyklotýmiou (nestabilitou nálady) alebo dystýmiou (zhoršením nálady).
Cyklotýmia sa vyznačuje kolísaním úrovne energie, náladovosti, výkyvmi vo výkone a záujmoch, a prejavmi správania, od družnosti po izoláciu.
Dystýmia je charakterizovaná chronickou, miernou depresiou. Prejavuje sa skleslosťou, nedostatkom energie na každodenné činnosti, pesimizmom, absenciou radosti, rezignáciou na príjemné prežitky, pocitmi neschopnosti a beznádeje, poklesom sociálnych kontaktov a únavou. Títo jedinci sú vyčerpaní nadmernou činnosťou, ktorá im neprináša uspokojenie. Dystýmia môže byť spojená so somatickými chorobami, ako je diabetes mellitus alebo Parkinsonova choroba.
Príčiny a priebeh ochorenia
Vágnerová (2014) uvádza, že pred vypuknutím ochorenia sa môžu u niektorých ľudí objaviť zmeny v reakciách. Afektívne poruchy môžu vzniknúť pri akomkoľvek type osobnosti, avšak niektoré vlastnosti sa častejšie vyskytujú u depresívnych pacientov. Títo jedinci majú tendenciu reagovať negatívnymi emóciami, pesimizmom a bezmocnosťou, čo môže viesť k rezignácii a menšej flexibilite.
Gelder et al., Berkow et al., Beers a Berkow (1996, 1999, in Vágnerová, 2014) uvádzajú, že osobnostné vlastnosti ovplyvňujú reakcie na stresové situácie. Premorbidné rysy osobnosti u pacientov s bipolárnou poruchou nemusia byť jednoznačné; niekedy prevláda extravertné zameranie a orientácia na výkon, spolu so sklony k výkyvom nálad.
Rozvoj a priebeh depresívnych a manických epizód sú rôzne, pričom jednotlivé príznaky sa vyvíjajú rôznym tempom. Pacienti a ich príbuzní si často neuvedomujú, že ide o poruchu. Pri depresii si pacienti môžu všimnúť negatívne zmeny, ale často ich nevnímajú ako prejav choroby, skôr ako osobné zlyhanie, ktoré by mohli ovplyvniť. Na druhej strane, manické prejavy sú vnímané pozitívne, takže pacienti často odmietajú liečbu, pretože sa cítia plní energie a motivácie.
Manická a depresívna epizóda
Vágnerová (2014) uvádza, že mánia sa prejavuje zmenou nálady, odlišným spôsobom uvažovania a zvýšením energie a aktivity. Hlavným symptómom je nepremierane povznesená nálada, ktorá je spojená s hyperaktivitou, expanzivitou a rozžiarenosťou. Avšak, nejde vždy len o zvýšenú radosť; pacienti môžu byť napätí, podozrievaví a hádaví. Z hľadiska subjektívneho prežívania môže byť manická epizóda príjemnejšia než depresívna, no z pohľadu okolia sa to často javí opačne.
Depresia na druhej strane sa prejavuje predovšetkým zmenou nálady, odlišným spôsobom uvažovania a poklesom energie a aktivity. Hlavným znakom je patologická depresívna nálada, ktorá neodráža reálne životné okolnosti pacienta. Takáto nálada nebýva viazaná na konkrétne udalosti a jej intenzita a trvanie nie sú primerané aktuálnym stresovým situáciám. Emočné reakcie depresívnych jedincov zvyčajne nie sú adekvátne k aktuálnym podmienkam. V extrémnych prípadoch môže dôjsť k schopnosti prežívať emocionálnu prázdnotu, čo vedie k vzniku afektívneho stuporu.
Literatúra
HERETIK, A. sr., jr. a kol. (2016). Klinická psychológia. Nové Zámky: Psychoprof, spol. s.r.o., 912 s. ISBN 978-80-89322-24-4.
KOUKOLÍK, F. (2000). Lidský mozek. Praha: Portál, s.r.o., 359 s. ISBN 80-7178-371-X.
PEČEŇÁK, J. et al. (2005). Kapitoly o schizofrénií. Martin: Osveta, 195 s. ISBN 80-8063-201-4.
VÁGNEROVÁ, M. (2014). Současná psychopatologie pro pomáhající profese. Praha: Portál, s.r.o., 815 s. ISBN 978-80-262-0696-5.