AK SA TI ČLÁNOK BUDE PÁČIŤ NEVÁHAJ A PODPOR DETSKÚ ONKOLÓGIU DOBROVOĽNÝM PRÍSPEVKOM:
SVETIELKO NÁDEJE, o.z.
Detská fakultná nemocnica s poliklinikou
Nám. L. Svobodu 4
974 09 Banská Bystrica
www.svetielkonadeje.sk
IČO: 3788 9346
DIČ: 2021703200
Registrácia: Ministerstvo vnútra SR, č. spisu VVS/1- 900/90-16888 z 24.5.2002
Platobné údaje pre záujemcov o podporu našej činnosti:
IBAN: SK83 1100 0000 0026 2075 6262
Špecifický symbol: 45000
Plháková (2003) uvádza, že pozornosť je mentálny proces, ktorý slúži na obmedzenie množstva informácií, ktoré sa dostanú do vedomia, čím chráni jedinca pred zahltením rôznymi podnetmi. Hlavnou vlastnosťou pozornosti je jej selektivita, teda schopnosť vyberať a monitorovať vonkajšie a vnútorné prostredie. Ľudia si tak môžu uvedomovať len tie podnety, ktoré sú v danom okamihu relevantné, zatiaľ čo ostatné ignorujú.
Hartl a Hartlová (2000, in Plháková, 2003) uvádzajú, že pozornosť má úzku väzbu na iné psychické procesy, pričom sa spája nielen s vedomím, ale aj s vnímaním, pamäťou, učením a ďalšími kognitívnymi procesmi. Pozorovanie si vyžaduje silné sústredenie pozornosti s cieľom získať nové poznatky. Pozornosť vyberá dôležité informácie potrebné na uchovanie v krátkodobej a dlhodobej pamäti, pričom zároveň vyhľadáva mentálne obsahy potrebné na aktuálne psychické fungovanie.
Kvalitu myslenia ovplyvňuje pozornosť, pričom koncentrácia na daný problém a schopnosť vyberať relevantné informácie sú kľúčové. Pozornosť taktiež súvisí s emocionálnymi a motivačnými procesmi, ktoré zohrávajú významnú úlohu v prvej fáze procesu pozornosti, tzv. určuje jej zameranie. Neurofyziologickým základom pozornosti je retikulárna formácia, známa aj ako retikulárne-aktivačný systém (RAS), ktorý pozostáva z nervových vlákien spájajúcich mozgový kmeň, talamus a kôrové oblasti. Tento systém má tlmivý aj povzbudzujúci vplyv na rôzne funkcie mozgu, riadi stav bdelosti a aktivácie organizmu, ovplyvňuje sústredenie a podieľa sa na prepúšťaní (či blokovaní) informácií, ktoré prechádzajú zo senzorického systému do vedomia.
Typy pozornosti
Fraňková a Bičík (1999, in Plháková, 2003) uvádzajú, že Pavlov sa venoval skúmaniu orientačne-pátracieho reflexu, ktorý predstavuje vrodený spôsob správania (inštinkt, vrodený automatizmus) reagujúci na zmeny v okolí, najmä na nové podnety a hrozby. Ruskí psychológovia a fyziológovia považovali orientačne-pátrací reflex za vrodený základ mimovoľnej (pasívnej) pozornosti, ktorá je pravdepodobne fylogeneticky staršia než zámerná (aktívna) pozornosť.
Mimovoľná pozornosť
Holas (1972, in Plháková, 2003) uvádza, že medzi podnety, ktoré prioritne upútajú mimovoľnú pozornosť, patrí:
- Nové podnety a tie, ktoré sú spojené s nebezpečenstvom
- Intenzívne sa pohybujúce a meniace sa podnety
- Zmeny známych podnetov
- Nezvyčajné podnety
- Podnety, ktoré kontrastujú s okolím
- Podnety s osobným alebo sociálnym významom
Zameranie pozornosti je teda výrazne ovplyvnené emóciami a motívmi. Všetko, čo súvisí s uspokojovaním alebo frustráciou našich potrieb, ako aj to, čo zodpovedá našim záujmom alebo k čomu máme emocionálny vzťah, sa zvyčajne stáva predmetom neúmyselnej pozornosti.
Zámerná (úmyselná, voľná) pozornosť
Sternberg (1995, in Plháková, 2003) popisuje, že zámerná pozornosť umožňuje realizáciu rôznych voliteľných činností a je riadená vedomým zámerom, úlohou alebo povinnosťou. Na jej udržanie je potrebné vynaložiť určitú snahu, čo často vedie k pocitu duševnej námahy. Zámerná pozornosť sa podieľa na dvoch mentálnych aktivitách: ostražitosti a pátraní.
Ostražitosť predstavuje snahu jedinca sledovať percepčné pole po dlhší čas a byť pripravený na podnety, ktoré sa môžu objaviť nečakane. Používa sa najmä v situáciách, kde sa určitý podnet vyskytuje zriedka, ale vyžaduje okamžitú reakciu. Na druhej strane, pátranie je veľmi aktívny proces, ktorý je omnoho jednoduchší.
Hranice medzi pasívnou a aktívnou pozornosťou nie sú presne definované; obidva typy sa zvyčajne podieľajú na psychickej aktivite v rôznych pomeroch. To, čo bolo predmetom mimovoľnej pozornosti, sa môže stať objektom zámernej pozornosti a naopak. Zámerná a mimovoľná pozornosť si vzájomne konkurujú. Ak nie je zámerná pozornosť dostatočne podporená silným motívom, je ľahké ju narušiť podnetmi, ktoré upútajú mimovoľnú pozornosť.
Vlastnosti pozornosti
McKeachie a Doyle (1972, in Plháková, 2003) definujú selektivitu ako základnú vlastnosť pozornosti, ktorá spočíva vo schopnosti zamerať sa na významné vonkajšie a vnútorné podnety, zatiaľ čo je rovnako dôležité ignorovať opakujúce sa bezvýznamné stimuly. Ich opakovanie vedie k adaptácii, pričom podnet sa stáva súčasťou pozadia. Neschopnosť ignorovať bezvýznamné podnety môže viesť k určitým formám neurózy.
Homola (1992, in Plháková, 2003) dodáva, že koncentrácia pozornosti znamená vyčlenenie obmedzeného počtu psychických obsahov, ktorým sa vedome venujeme. Čím menší je počet týchto obsahov, tým vyššia je úroveň koncentrácie. Pri distribúcii pozornosti medzi niekoľko podnetov alebo činností je možné to len v obmedzenej miere. Dve alebo tri rôzne aktivity môžeme vykonávať súčasne len vtedy, ak sú do značnej miery zautomatizované. Kapacita pozornosti je daná množstvom objektov, ktoré dokážeme naraz postrehnúť alebo vnímať v krátkom časovom úseku. Stabilita pozornosti je určovaná časovým intervalom, počas ktorého sme schopní sústredene sledovať iný podnet.
Poruchy pozornosti
Plháková (2003) uvádza, že aj zdraví ľudia môžu zažiť drobné poruchy pozornosti. Medzi ne patrí roztržitosť, ktorá často vzniká z nadmernej koncentrácie na vnútorné psychické obsahy. Ďalšou bežnou poruchou je nadmerná fluktuácia alebo roztekanosť, čo je stav, pri ktorom každý nový podnet, aj ten menej významný, upúta pozornosť, čo vedie k rýchlemu prechodu pozornosti z jedného predmetu na druhý.
Podľa MKCH-10 (1992, in Plháková, 2003) sa roztekanosť typicky vyskytuje u detí s hyperkinetickou poruchou, ktorých hlavnou črtou je nedostatok vytrvalosti pri činnostiach vyžadujúcich kognitívne funkcie a tendencie prechádzať od jednej spravidla nedokončenej aktivity k druhej. Human error (1990, in Plháková, 2003) tiež poznamenáva, že v nebezpečných situáciách dochádza často k zúženej pozornosti alebo tunelovému videniu. Panika obvykle vzniká z pocitu, že situáciu nemáme pod kontrolou a nie sme schopní ju zvládnuť. Tunelové videnie spôsobuje, že sa ľudia v náročných situáciách sústreďujú na malý počet bezvýznamných detailov.
História syndrómu ADHD
Kučera (1961, in Kulišťák, 2011) definoval pôvodný názov „ľahká detská encefalopatia“ (LDE) ako termín, ktorý sa v našej literatúre používal na označenie neurologických a psychiatrických nedostatkov vo vývine detí. Následne, v roku 1963, bola táto porucha medzinárodne premenovaná na „ľahkú mozgovú dysfunkciu“ (LMD) ako náhradu za termín „minimálne mozgové poškodenie“. Syndróm ľahkej mozgovej dysfunkcie sa týka detí s nižšou, priemernou alebo nadpriemernou všeobecnou inteligenciou, ktoré trpia rôznymi poruchami učenia a správania, od miernych po ťažké, spojenými s odchýlkami v funkcii centrálneho nervového systému (CNS). Tieto odchýlky sa môžu prejaviť rôznymi kombináciami oslabenia v oblasti vnímania, tvorby pojmov, reči, pamäti a kontroly pozornosti, impulzívnosti alebo motorických funkcií. Zmeny môžu vzniknúť v dôsledku genetických alebo biochemických porúch regulácie, perinatálneho poškodenia mozgu, či iných ochorení a porúch, ktoré sa prejavujú v období typickom pre rozvoj alebo zrenie CNS, ako aj z neznámych príčin.
Literatúra
KULIŠŤÁK, P. (2011). Neuropsychologie. Praha: Portál, 380 s. ISBN 978-80-7367-891-3.
PLHÁKOVÁ, A. (2003). Učebnice obecné psychologie. Praha: Academia, 472 s. ISBN 80-200-1387-3.