- MOTIVÁCIA: Nuttin (1987, in Nakonečný, 1995) vymedzuje motív ako faktor aktivácie a riadeného spôsobu správania a poznamenáva, že ako taký objekt vo vonkajšom svete, ktorý u indivídua vyvoláva určitú pohotovosť k správaniu alebo vyjadruje túto pohotovosť samú o sebe: v prvom príklade sa označuje motív ako jedlo, v druhom prípade ako hlad. Ako uvádza Nakonečný (1995) motívy sú psychologické príčiny, sú to pohnútky k dosiahnutiu určitých finálnych psychických stavov, dovršujúcich reakciu, či uspokojenie. Vnútorná motivujúca pohnútka sa stáva až vtedy, keď sa spredmetňuje, tzn. nachádza objekt, ktorého dosiahnutie dospieva k uspokojeniu ( v našom prípade nasýtenie), dosiahnutie objektu je prostriedkom pre uspokojenia tohto vnútorného uspokojenia. Správanie vyplýva z interakcie určitých objektov a určitých vnútorných stavov. Motívy vysvetľuj, prečo má správanie človeka určitý smer a prebieha s určitou silou ( s vynaložením určitej miery energie, čo sa prejavuje, napríklad pri zdokonaľovaní prekážok, či vytrvalosti vynaloženej na dosiahnutie cieľa. Motívy v tomto zmysle vystupujú ako vnútorné determinanty smeru a sily správania, určujú tak jeho psychologický zmysel, zatiaľ čo kognitívne spracovanie, v ktorom sa správanie odohráva, determinuje spôsob tohto správania. Motívy vyjadrujú tendenciu k odstráneniu rozporu vo fyzickej rovine ľudského bytia. Pojem potreby vyjadruje základnú formu motívu a to v zmysle nejakého deficitu (nedostatku) v biologickej, či sociálnej dimenzií bytia. Americký klinický psychológ A. H. Maslow, ktorý rozumel potrebe ako podmienku udržiavania fyzického a duševného zdravia. Potreby sú usporiadané hierarchicky, z hľadiska naliehavosti, s ktorým sú prežívané ako vnútorné tlaky k jednaniu. A. základné potreby: fyziologické potreby, potreby bezpečia/B. Psychologické potreby: potreby prináležitosti a lásky, potreby uznania/C. potreby sebaaktualizácie. Základná charakteristika motívov je podľa Hilgarda (1962, in Nakonečný, 1995) nasledujúca: prejavy ľudských motívov sa líšia od kultúry ku kultúre a vrámci kultúry sa líšia od osoby k osobe/rovnaké motívy sa môže prejavovať rôznymi spôsobmi správania/motívy sa často prejavujú v skrytej forme/každý jednotlivý akt v správaní môže byť prejavom niekoľkých motívov.
- VOĽA: Ako uvádza Říčan (1972) pre väčšinovú populáciu je pojem vôľa samozrejmý. Pre psychológov je tomu však inak. Vôľa je zvláštna duševná funkcia, ktorej objektívne skúmanie je veľmi ťažké. Sme odkázaní do istej miery na introspekciu, na subjektívne metódy. Vôľovým procesom rozumieme duševnú zložku voľného správania. Začína impulzom k nejakej vedomej činnosti na fázu rozhodovaciu, ktorá vyústi v rozhodnutí a úmysel, nasleduje fáza realizačná.
- Neurologická a filozofická teória vôle
- Sústredenie na určitú činnosť, pri ktorej sa ignorujú rušivé podnety: bolesť, hlad a niekedy i signály smrteľného nebezpečia si môžeme predstaviť ako ohnisko v mozgovej kôre, ktoré je v stave silnej excitácie (preto v ňom všetky pochody prebiehajú rýchlo a bezpečne) a je obklopené rozsiahlym pásmom inhibície, útlmu, toto pásmo bráni myslieť na iné veci, blokuje ich činnosť.
- Vôľa ako zvláštny mechanizmus
- Podľa Freuda schopnostný aparát človeka pre svoju prácu má neutralizovanú pudovú energiu. Americký neuropsychológ O. Hebb sa domnieval, že v mozgu existuje účinné a relatívne autonómne zariadenie (akýsi kapitánsky mostík) pre autoreguláciu, ktorá ovláda súhru jednotlivých funkcií a vykonáva objektívne to, čo subjektívne, introspekciou nazývame najslobodnejšou aktivitou JA.
Zoznam použitej literatúry
ŘÍČAN, P. (1972). Psychologie osobnosti. Praha: Pyramida Orbis, 332 s.
NAKONEČNÝ, M. (1995). Psychologie osobnosti. Praha: Academia, 336 s. ISBN 80-200-1289-3.