Podľa Dušeka a Chromého ( 1987) poruchu osobnosti, v minulosti označovaná odborne ako psychopatia, zaraďujeme medzi psychické poruchy s malou procesuálnou aktivitou. Ich podstatou je disharmonický vyvinutá osobnosť. Niektoré črty osobnosti sú nadmerne zvýraznené, iné naopak potlačené. Predpokladá sa, že porucha osobnosti vzniká na genetickom podklade, ale rozvíja sa v celej šírke aj v ďalšom vývine osobnosti. V minulosti sa tvrdilo, že psychopatickú osobnosť človek len rodí a že je prakticky nemožné túto poruchu ovplyvniť. Dnes je však zrejmé, že jedinec má určité vrodené dispozície, ale abnormálne charakteristiky vlastnosti sa utvárajú až pôsobením okolia a schopnosťou jedinca prispôsobovať sa. Abnormálne utváraná osobnosť má zníženú osobnosť voči psychotraumatickým vplyvom a preto sa pri psychopatických jedincoch nezrieka prejavujú aj niektoré iné psychické poruchy (neurózy, funkčné psychózy). Niekedy sa ako dekompenzácia označuje zhoršenie prejavov psychopatickej osobnosti z vnútorných (endogénnych) príčin, na rozdiel od patologických reakcií, pri ktorých sú zrejmé vonkajšie vplyvy. Pri návrate zhoršeného psychického stavu do stavu pôvodného môžeme pojednávať o kompenzácií. Abnormálna osobnosť je pojem široký a myslí sa ním, akákoľvek odchýlka od normálneho vývinu osobnosti. U niektorých jedincov sú psychopatické črty iba naznačené, nejde teda o vyhradenú psychopatiu, hovoríme o akcentovanej osobnosti, týchto ľudí nemožno zaradiť medzi normálne osobnosti. Pod pojmom anomálna osobnosť sa rozumejú klinicky ľahšie formy psychopatií.
Podľa Dušeka a Chromého ( 1987) u schizoidnej poruchy osobnosti sú v popredí poruchy z oblasti myslenia, vôle alebo konania. V citovej oblasti je skôr oploštenosť, ale vznikajú aj afektívne výbuchy, chorí sú citovo chladní, stránia sa ostatných ľudí, sú introvertní, vytvárajú si svoj vnútorný svet, ktorý má snový charakter. Honzák (2018) spomína, že trpiaci majú málo radosti z toho čo robia, prípadne, z toho čo pre nich robia druhí. Dušek a Chromý (1987) uvádzajú, že osoby so schizoidnou poruchou osobnosti bývajú dôsledné, majú sklon k presnému a určenému konaniu. Niekedy je ťažké odlíšiť chorobu od simplexnej alebo hebefrénnej schizofrénie. Praško (2023) uvádza, že schizoidná porucha osobnosti je charakterizovaná hlbokým defektom schopnosti vytvárať vzťahy s druhými zmysluplnou cestou. Tieto osobnosti majú problémy žiť vo vzťahoch. Typické je sťaženie od emočných, spoločenských a iných kontaktov uprednostňovaní fantázie, samotárstva a introspektívnej rezervovanosti. Spravidla vyzerajú chladne, ale prežívajú príjemné aktivity. Udržujú si odstup, aby chránili seba i druhé pred ublížením. Majú veľký problém vyjadriť vrelé emócie. Cítia sa lepšie obklopení vecami ako ľuďmi. I cez to sa môžu veľmi dobre uplatniť v technických alebo vedeckých oblastiach. Bývajú premýšľaví a hĺbaví, vytvárajú si svoje systémy, svojráznu logiku a často sú originálni. Niekedy vidia súvislosti, ktoré nie sú, žijú mimo svoju dobu ( Don Quijote). Okrem typického kognitívneho profilu má schizoidný jedinec tiež typické vzorce správania. Máva letargické pohyby a pomalú monotónnu reč. Od detstva bývajú viditeľné slabé väzby s neprístupnými alebo krutými rodičmi. Bývajú zahľadení do seba, často sa zaoberajú denným snením. Už od detstva sú nápadní svojou plachosťou, nepraktickosťou. Bývajú citliví na kritiku a odmietanie. V zásade sa títo ľudia vzdávajú nádeje na lásku a starostlivosť. Emočné reakcie a vlastné citové vyjadrenie sú chudobnejšie na prejavy. Často horšie prežívajú radosť, nevedia vyjadrovať svoje city k druhým, majú malý záujem o druhých, sex, trpia nedostatkom blízkych vzťahov. Na stimuly od druhých často nereagujú alebo reagujú minimálne, poprípade odpovedajú intelektuálne na podnety, ktoré by mali navodiť skôr spokojnosť, hnev, smútok, či úzkosť, ako u iných. Millon (1981) in Praško (2003) predpokladá, že nie sú schopní rozoznať jemné emócie ani u seba, ani u druhých. Títo ľudia udržujú krehkú emočnú rovnováhu tým, že sa vyhýbajú osobným kontaktom a tak minimalizujú riziko vzniku konfliktov, ktoré nevedia dostatočne tolerovať. Sú často samotári, bez záujmov o spoločenské kontakty. Nebývajú nešťastní, skôr ľahostajný a akoby bez potreby kontaktu. Na rozdiel od schizotypnej poruchy si jedinci so schizidnou poruchou osobnosti vzťahy ani neprajú. Vnútorná citlivosť schizoidných ľudí je vyvažovaná vonkajšou ľahostajnosťou. Takže schizoidný človek je navonok odpútaný, sebestačný roztržitý, po druhé je nezaujímavý asexuálny, zatiaľ čo vnútri je veľmi citlivý, tvorivý, emočne strádajúci.
Väčšinou sú citliví, stabilní, žijúci na okraji, majú síce stabilné pracovné miesto, ktoré sa väčšinou nesľubuje pracovný postup. Hľadajú väčšinou prácu, ktorá nevyžaduje častý kontakt s druhými ľuďmi. Ich pracovný výkon je väčšinou lepší ako ich schopnosť zúčastňovať sa spoločenského života. Podobne záujmy a koníčky sú väčšinou samotárske, ako napr. zbieranie známok, rybolov a podobne. Poďla Praška (2003) môžeme pojednávať o dedičných vplyvoch. V niektorých rodinných štúdiách sa našiel určitý vzťah medzi schizofréniou a schizoidnou poruchou osobnosti, ale nie je výrazný. Väčšie štúdie ho nepotvrdili. V úvahu pripadajú podobné teórie ako u schizofrénie. Často je možné zistiť narušené rodinné vzťahy v skorom vývinovom období pacienta: vzťahy boli chladné, negratifikujúce, odťažité. Niktorí z rodičov tiež mohol byť vzorom podobného správania. Epidemiológia schizoidnej poruchy osobnosti nie je presnen známa. Odhady hovoria medzi 0,5 až 1 % v populácií. Incidencie je vyššia medzi príslušníkmi rodín pacientov so schizofréniou, vyšší u mužov ako u žien. Prejavuje sa v skorom detstve, izolovaný životný štýl, chudobné emočné a citové reakcie, zaoberanie sa samým sebou, denné snenie. Pacienti často neocenia úspech liečby, skôr sa zameriavajú na technické detaily ako na vzťah. Diferenciálna diagnostika spočíva najčastejšie so schizotypovou poruchou osobnosti , vyskytuje sa viacej bizarností, podivínstva a excentrických prejavov v reči a v správaní. Ľudia trpiaci schizotypovou poruchou osobnosti si prajú byť vo vzťahoch, ale nedarí sa im to, zatiaľ čo ľudia so schizoidnou poruchou osobnosti po vzťahoch spravidla vedome netúžia. Paranoidná porucha osobnosti: Tu nechýba kontakt s okolím, vzťah k druhým má podozrievavý náboj. Pri vyhýbavej poruche osobnosti: títo pacienti po spoločnosti túžia, ale vyhybajú sa zo strachu zo zosmieštenia, podcenenia alebo kritiky. Schizoidný pacient sa správa ku kritike i pochváleniu nezaujato, aj keď poznamená, že situácia nie je spravodlivá. Pri anakastickej poruche osobnosti nechýba celkom schopnosť vrelého emočného kontaktu, často žije medzi ľuďmi a nevyhýba sa im, neuniká do svojho vnútorného sveta. Poruchy s bludmi, schizofrénia: sú prítomné psychotické prejavy, napríklad: bludy a halucinásie, chýba tu bežný kontakt s realitou.
Zoznam použitej literatúry
DUŠEK, K. – CHROMÝ, K. – MALÁ, E. (1987). Psychiatria. Martin: Osveta, 297 s.
HONZÁK, R. – HONZÁK, F. (2018). Čas psychopatů. Praha: Galén, 335 s. ISBN 978-80-7492-984-5.
PRAŠKO, J. et al. (2003). Poruchy osobnosti. Praha: Portál, s.r.o., 359 s. ISBN 80-7178-737-X.