AK SA TI ČLÁNOK BUDE PÁČIŤ NEVÁHAJ A PODPOR DETSKÚ ONKOLÓGIU DOBROVOĽNÝM PRÍSPEVKOM:
SVETIELKO NÁDEJE, o.z.
Detská fakultná nemocnica s poliklinikou
Nám. L. Svobodu 4
974 09 Banská Bystrica
www.svetielkonadeje.sk
IČO: 3788 9346
DIČ: 2021703200
Registrácia: Ministerstvo vnútra SR, č. spisu VVS/1- 900/90-16888 z 24.5.2002
Platobné údaje pre záujemcov o podporu našej činnosti:
IBAN: SK83 1100 0000 0026 2075 6262
Špecifický symbol: 45000
Podľa Dušeka a Chromého (1987) patrí porucha osobnosti, známa v minulosti ako psychopatia, medzi psychické poruchy s nízkou procesnou aktivitou. Jej podstatou je disharmonicky vyvinutá osobnosť, kde sú niektoré črty nadmerne zvýraznené, zatiaľ čo iné sú potlačené. Predpokladá sa, že porucha osobnosti má genetické základy, ale rozvíja sa aj počas ďalšieho vývinu. V minulosti sa verilo, že psychopatickú osobnosť je možné iba zdediť a že jej ovplyvnenie je prakticky nemožné. Dnes je známe, že jedinci majú určité vrodené predispozície, avšak abnormálne charakteristiky sa formujú pod vplyvom prostredia a schopnosti prispôsobiť sa.
Abnormálne vyvinutá osobnosť má zníženú odolnosť voči psychotraumatickým vplyvom, a preto sa u psychopatických jedincov často vyskytujú aj iné psychické poruchy, ako sú neurózy a funkčné psychózy. Zhoršenie prejavov psychopatickej osobnosti z vnútorných (endogénnych) príčin sa označuje ako dekompenzácia, na rozdiel od patologických reakcií, ktoré sú spôsobené vonkajšími faktormi. Pri návrate k pôvodnému psychickému stavu môžeme hovoriť o kompenzácii.
Pojem abnormálna osobnosť je široký a označuje akúkoľvek odchýlku od normálneho vývinu osobnosti. U niektorých jedincov sú psychopatické črty iba naznačené, čo neznamená, že ide o plne vyvinutú psychopatiu; v takých prípadoch hovoríme o akcentovanej osobnosti, ktorú nemožno zaradiť medzi normálne osobnosti. Anomálna osobnosť zahŕňa klinicky ľahšie formy psychopatií.
Praško (2003) uvádza, že ľudia s narcistickou poruchou osobnosti majú grandiózne sebavedomie, no v skutočnosti sú veľmi zraniteľní voči kritike, reagujúc na ňu intenzívnymi emočnými reakciami. Honzák (2018) hovorí o prítomnosti vnútornej neistoty. Praško (2003) tiež poznamenáva, že dominantné sú prejavy majestátnosti a nadmerná pozornosť venovaná sebahodnoteniu. Po náznaku kritiky reagujú prudko, a to aj s nezáujmom, pretože sa snažia týmto situáciám vyhnúť.
Podľa Modella (1975, in Praško, 2003) sú v medziľudských vzťahoch často v ľahkej distancii a snažia sa vytvoriť dojem samostatnosti, pričom využívajú druhých na posilnenie svojho ego. Novalis a kol. (1999, in Praško, 2003) tvrdia, že narcistickí jedinci sa pohybujú po „vysunutom lane“ úspechu so strachom, že ak sa potknú, dôsledky budú tragické. Ak sa v ich živote objavia nevyhnutné zlyhania, nedokážu na to adaptívne reagovať, pretože majú tendenciu katatýmne spracovávať význam takýchto udalostí.
Motívy správania týchto jedincov sú často späté s aktuálnymi problémami, ako sú prázdnota, osamelosť a nedostatok empatie, čo sa prejavuje neschopnosťou priblížiť sa k druhým a tešiť sa z ich prítomnosti. Títo jedinci majú narušené sebavedomie, cítia sa výnimoční a dôležití, pričom sa často prezentujú grandiózne a sú precitlivení na to, ak niekto neberie ich originalitu vážne.
Narcistickí jedinci často zveličujú svoje úspechy a jedinečnosť a niekedy snívajú o svojej veľkoleposti. Ich sebaistota je však veľmi krehká; pri kritike alebo porovnávaní s inými, ktorým sa darí lepšie, sa cítia extrémne zranení a môžu podliehať depresívnym náladám alebo zlosti. Kohút (1971, in Praško, 2003) definoval narcistickú poruchu osobnosti ako dôsledok opakovaných, intenzívnych zranení sebavedomia v ranom vývine, čo vedie k poruchám sebavedomia v dospelosti. Títo jedinci striedajú nadhodnocovanie a podhodnocovanie seba i iných.
Môže sa objaviť aj komorbidita, ako sú somatizačné poruchy, konverzné poruchy, disociačné poruchy, sexuálne poruchy alebo depresia. Často si vymýšľajú klamstvá, aby si uchovali dojem o svojej výnimočnosti, alebo predstierajú pocity, aby zapôsobili na druhých. Narcistický jedinec dokáže využiť druhých, ale obvykle to racionalizuje ušľachtilými motívmi. Disociálni jedinci nemajú potrebu druhých, pretože veria, že svet je založený na koristení. U somatizačných porúch prevažujú telesné problémy, pričom narcistická porucha sa často vyskytuje spoločne s pocitom menejcennosti.
Literatúra
DUŠEK, K. – CHROMÝ, K. – MALÁ, E. (1987). Psychiatria. Martin: Osveta, 297 s.
HONZÁK, R. – HONZÁK, F. (2018). Čas psychopatů. Praha: Galén, 335 s. ISBN 978-80-7492-984-5.
PRAŠKO, J. et al. (2003). Poruchy osobnosti. Praha: Portál, s.r.o., 359 s. ISBN 80-7178-737-X.