AK SA TI ČLÁNOK BUDE PÁČIŤ NEVÁHAJ A PODPOR DETSKÚ ONKOLÓGIU DOBROVOĽNÝM PRÍSPEVKOM:
SVETIELKO NÁDEJE, o.z.
Detská fakultná nemocnica s poliklinikou
Nám. L. Svobodu 4
974 09 Banská Bystrica
www.svetielkonadeje.sk
IČO: 3788 9346
DIČ: 2021703200
Registrácia: Ministerstvo vnútra SR, č. spisu VVS/1- 900/90-16888 z 24.5.2002
Platobné údaje pre záujemcov o podporu našej činnosti:
IBAN: SK83 1100 0000 0026 2075 6262
Špecifický symbol: 45000
Podľa Dušeka a Chromého (1987) patrí porucha osobnosti, ktorá bola v minulosti známa ako psychopatia, medzi psychické poruchy s nízkou procesnou aktivitou. Podstatou tejto poruchy je disharmonicky vyvinutá osobnosť, kde sú niektoré črty nadmerne zvýraznené, zatiaľ čo iné sú potlačené. Predpokladá sa, že porucha osobnosti má genetické základy, ale rozvíja sa aj v priebehu ďalšieho vývinu osobnosti. V minulosti sa verilo, že psychopatickú osobnosť je možné zdediť a že nie je možné ju ovplyvniť. Dnes je však známe, že jedinec má vrodené predispozície, ale abnormálne charakteristiky sa formujú pod vplyvom prostredia a schopnosti jedinca prispôsobiť sa.
Abnormálne vyvinutá osobnosť má zníženú odolnosť voči psychotraumatickým vplyvom, a preto sa u psychopatických jedincov často objavujú aj iné psychické poruchy, ako sú neurózy alebo funkčné psychózy. Zhoršenie prejavov psychopatickej osobnosti z vnútorných (endogénnych) príčin sa nazýva dekompenzácia, na rozdiel od patologických reakcií, ktoré sú spôsobené vonkajšími faktormi. Pri návrate zhoršeného psychického stavu k pôvodnému môžeme hovoriť o kompenzácii.
Pojem abnormálna osobnosť je široký a označuje akúkoľvek odchýlku od normálneho vývinu osobnosti. U niektorých jedincov sú psychopatické črty iba naznačené, čím sa nejedná o plne vyvinutú psychopatiu, ale o akcentovanú osobnosť, ktorú nemožno zaradiť medzi normálne osobnosti. Anomálna osobnosť sa chápe ako klinicky ľahšie formy psychopatií.
Praško (2003) uvádza, že táto porucha osobnosti sa vyznačuje skrytým kladením prekážok, neústupnosťou a nevýkonnosťou. Títo jedinci majú problémy so spoluprácou a často sú rezistentní voči nariadeniam autorít, hoci sa priamo neboja vzbúriť. Neustále sa snažia o svoju autonómiu a majú ťažkosti s vytváraním a udržiavaním blízkych vzťahov, keďže bojujú o svoju slobodu. Ako hlavnú stratégiu správania používajú pasívnu rezistenciu voči požiadavkám druhých.
Majú tendenciu vzdorovať požiadavkám, povinnostiam a autoritám, sľubujú, že niečo urobia, ale často im to nevyjde. Často zabúdajú, váhajú, sú kritickí k iným a nespokojní, pričom svoj hnev vyjadrujú nepriamo. Okolie ich vníma ako podráždené a hašterivé, a v práci často odkladajú úlohy, čím zhoršujú výsledky celého tímu. Majú problémy s akceptovaním autorít, často ich ohovárajú a považujú ich nároky za prehnané a neodôvodnené.
Psychodynamické teórie aj teórie učenia sa zhodujú v tom, že trestanie tvrdohlavosti a agresivity v detstve vedie k pseudozdvorilosti a skrývaniu hnevu, ktorý sa ventiluje nepriamo. Predispozícia sa môže prejavovať u mladých ľudí trpiacich poruchou opozičného vzdoru. Pomer pohlavia, prevalencia a dedičné vplyvy nie sú dostatočne známe. Jedinci s touto poruchou zažívajú konflikty s autoritami, podozrievavosť a rozpory medzi potrebou autonómie a závislosťou. Boja sa agresie a často sa u nich objavujú depresie a problémy s alkoholom.
Disociálna porucha osobnosti sa prejavuje otvoreným vzdorom, nedostatkom súcitu a potrebou mať materiálne alebo pozičné zisky, čo nie je typické pre pasívne-agresívne jedince, ktorí neustále chránia svoju autonómiu. Pri anankastickej poruche osobnosti sa vyznačujú rigiditou a perfekcionizmom; nevzdorujú priamo, ale všetko plnia veľmi starostlivo. Môže dôjsť k komorbidite, kedy precíznosť a moralita sa prejavujú vo vzťahu k podriadeným, zatiaľ čo konfliktnosť a nespoľahlivosť sú zamerané na autority.
Literatúra
DUŠEK, K. – CHROMÝ, K. – MALÁ, E. (1987). Psychiatria. Martin: Osveta, 297 s.
PRAŠKO, J. et al. (2003). Poruchy osobnosti. Praha: Portál, s.r.o., 359 s. ISBN 80-7178-737-X.