AK SA TI ČLÁNOK BUDE PÁČIŤ NEVÁHAJ A PODPOR DETSKÚ ONKOLÓGIU DOBROVOĽNÝM PRÍSPEVKOM:
SVETIELKO NÁDEJE, o.z.
Detská fakultná nemocnica s poliklinikou
Nám. L. Svobodu 4
974 09 Banská Bystrica
www.svetielkonadeje.sk
IČO: 3788 9346
DIČ: 2021703200
Registrácia: Ministerstvo vnútra SR, č. spisu VVS/1- 900/90-16888 z 24.5.2002
Platobné údaje pre záujemcov o podporu našej činnosti:
IBAN: SK83 1100 0000 0026 2075 6262
Špecifický symbol: 45000
Podľa Dušeka a Chromého (1987) patrí porucha osobnosti, známa historicky ako psychopatia, medzi psychické poruchy s nízkou procesnou aktivitou. Jej podstatou je disharmonicky vyvinutá osobnosť, kde sú niektoré črty nadmerne zvýraznené a iné potlačené. Predpokladá sa, že táto porucha má genetické základy, ale rozvíja sa aj v priebehu ďalšieho vývinu osobnosti. V minulosti sa verilo, že psychopatickú osobnosť je možné len zdediť a nie je možné ju ovplyvniť. Dnes sa uznáva, že jedinci majú určité vrodené predispozície, avšak abnormálne charakteristiky sa formujú pod vplyvom prostredia a schopnosti prispôsobiť sa.
Abnormálne vyvinutá osobnosť má zníženú odolnosť voči psychotraumatickým vplyvom, čo môže viesť k prejavom iných psychických porúch, ako sú neurózy a funkčné psychózy. Zhoršenie prejavov psychopatickej osobnosti z vnútorných (endogénnych) príčin sa označuje ako dekompenzácia, na rozdiel od patologických reakcií, ktorých príčiny sú vonkajšie. Pri návrate k pôvodnému psychickému stavu môžeme hovoriť o kompenzácii.
Pojem abnormálna osobnosť je široký a označuje akúkoľvek odchýlku od normálneho vývinu osobnosti. U niektorých jedincov sa psychopatické črty môžu len naznačovať, pričom ide o akcentovanú osobnosť, ktorú nemožno zaradiť medzi normálne osobnosti. Anomálna osobnosť zahŕňa klinicky ľahšie formy psychopatií.
Podľa Praška (2003) sa emočne nestabilná porucha osobnosti prejavuje výraznou afektívnou nestálosťou a impulzívnym správaním bez zohľadnenia následkov. Honzák (2018) tvrdí, že rozdelenie na impulzívny a hraničný typ je v praxi zbytočné, pretože sa často prekrývajú. Praško (2003) poznamenáva, že schopnosť plánovať si veci dopredu býva nízka a výbuchy zlosti môžu viesť k násilnému správaniu.
U impulzívneho typu prevláda emočná nestálosť a nedostatočná kontrola impulzov, čo sa prejavuje výbuchmi násilia, najmä ak je jedinec kritizovaný. U hraničného typu sú prítomné charakteristiky emočnej nestálosti, avšak pacient má aj nejasné predstavy o sebe, svojich cieľoch a preferenciách, vrátane sexuálnych. Mávajú chronické pocity prázdnoty, ktoré sa striedajú so zmenami afektivity a sebahodnotenia. Intenzívne a nestále interpersonálne vzťahy vedú k opakovaným emočným krízam a poruchám správania.
Pacienti s hraničnou poruchou osobnosti môžu mať tendenciu k sebapoškodzovaniu, ako je pálenie cigaretou alebo porezanie kože. Môžu byť veľmi bystrí a dobre verbálne vyjadrujúci, no často sa cítia bez vnútorného konzistentného obrazu o sebe. Ich hnev je intenzívny a prežívajú ho ako zúrivosť. Bývajú iritabilní a k druhým nadmieru kritickí, pričom ich emocionálne potreby sú často nenasýtiteľné.
Hlavným rysom tejto poruchy je afektívna dysregulácia a neschopnosť odložiť impulz, ktorý prinesie úľavu. Racionálne vyhodnotenie situácie prichádza príliš neskoro na to, aby korigovalo dysfunkčné emocionálne reakcie. Rozpor medzi emocionálnou reaktivitou a kognitívnym spracovaním je výrazný. Aj keď si pacienti uvedomujú, že deštruktívne činy boli vyvolané kritikou, nedokážu ich adekvátne spracovať.
Okrem toho majú tendenciu zjednodušovať riešenia problémov, ktoré neodrážajú ich intelekt. Často sa postihnutí cítia bezmocní alebo sa uchyľujú k skratkovitým riešeniam. Ich život môže pripomínať dramatický televízny seriál. Príčiny poruchy nie sú presne známe, no medzi environmentálne faktory patrí sexuálne zneužívanie v detstve, týranie alebo hyperprotektivita.
Tento typ poruchy je veľmi častý, postihuje približne 2-3 % populácie a je častejší u žien (v pomere 2:1). V rodinách s vyššou prevalenciou porúch nálady a závislostí sa hraničná porucha osobnosti vyskytuje päťkrát častejšie u príbuzných prvého stupňa ako v bežnej populácii. Údaje o výskyte poruchy môžu byť nepresné, pretože ide o najčastejšiu poruchu osobnosti, s ktorou psychiatri prichádzajú do kontaktu (až 25 % hospitalizovaných pacientov).
Priebeh tejto poruchy je značne kolísavý a zvyčajne nevedie k schizofrénii. Typickým znakom je zlyhanie v sociálnych a pracovných vzťahoch, čo vedie k zníženej kvalite života. Títo jedinci zriedka uzatvárajú manželstvá, no vo vyššom veku môže nastať zlepšenie. Časté sú pokusy o samovraždu, sebapoškodzovanie, depresie, prechodné psychotické poruchy a abúzus psychoaktívnych látok.
Narcistická porucha osobnosti sa prejavuje intenzívnymi pocitmi a túžbou po obdivu, pričom hraničná porucha osobnosti sa vyznačuje menšou frekvenciou sebapoškodzovania. Manipulácia u hraničnej poruchy smeruje k vyvolaniu záujmu okolia, zatiaľ čo u diferenciálnej poruchy osobnosti ide o získanie materiálnych výhod. V období dekompenzácie môže hraničná porucha nadobudnúť psychotické rysy, avšak tieto epizódy sú krátke, zvyčajne trvajúce niekoľko dní. Na rozdiel od porúch nálady, kde epizódy trvajú minimálne 14 dní, sú epizódy u hraničnej poruchy kratšie.
Literatúra
DUŠEK, K. – CHROMÝ, K. – MALÁ, E. (1987). Psychiatria. Martin: Osveta, 297 s.
HONZÁK, R. – HONZÁK, F. (2018). Čas psychopatů. Praha: Galén, 335 s. ISBN 978-80-7492-984-5.
PRAŠKO, J. a kol. (2003). Poruchy osobnosti. Praha: Portál, s.r.o., 359 s. ISBN 80-7178-737-X.