AK SA TI ČLÁNOK BUDE PÁČIŤ NEVÁHAJ A PODPOR DETSKÚ ONKOLÓGIU DOBROVOĽNÝM PRÍSPEVKOM:
SVETIELKO NÁDEJE, o.z.
Detská fakultná nemocnica s poliklinikou
Nám. L. Svobodu 4
974 09 Banská Bystrica
www.svetielkonadeje.sk
IČO: 3788 9346
DIČ: 2021703200
Registrácia: Ministerstvo vnútra SR, č. spisu VVS/1- 900/90-16888 z 24.5.2002
Platobné údaje pre záujemcov o podporu našej činnosti:
IBAN: SK83 1100 0000 0026 2075 6262
Špecifický symbol: 45000
JEDNOTLIVÉ FUNKCIE SCHOPNOSTNÉHO APARÁTU
A) Percepcia (vnímanie)
Podľa Říčana (1972) je základnou podmienkou percepcie psychofyziologický aparát človeka, ktorý je vybavený prvkami zabezpečujúcimi príjem informácií z okolia. Príkladom takýchto prvkov je oko, kde sa svetelné lúče premietajú na sietnicu podobne ako vo fotografickom aparáte na film. Sietnicové bunky sú citlivé na nervové vzruchy, ktoré prenášajú prijaté informácie do mozgových centier, kde sa tieto informácie spracovávajú a vedome vnímajú.
Informácie prichádzajúce do zrakovej oblasti mozgu sú analyzované v súčinnosti s ďalšími oblasťami a opäť syntetizované. Vnem nie je len obraz pred očami, ale komplexný proces. Napríklad, aby sme rozpoznali pohybujúci sa vlak, je potrebná súhra zrakových centier s centrami, ktoré spracovávajú informácie o pohyboch očných svalov a iných svalov meniacich polohu tela. Čím viac podobných podnetov sme doposiaľ zažili a čím viac o nich vieme, tým bohatší je náš vnem. Nie všetci ľudia preto vidia rovnako, aj keď majú zrak.
Podľa Guildforda (1959), ktorý sa zaoberal výskumom schopností a zaviedol pojem „aptitude“ (schopnosť), rozlíšil rôzne druhy schopností pomocou faktorovej analýzy do troch dimenzií. Dimenzia vnímania, ktorá je pre nás najdôležitejšia, obsahuje faktory ako vizuálne rozlišovanie farieb, zvukovú senzibilitu, sluchovú rozlišovaciu schopnosť, kinestetický faktor, statický zmysel pre rovnováhu, faktor pozornosti, oceňovanie veľkosti a senzitivitu voči vizuálnemu pohybu.
Podľa Sternberga (2002) distálny (vzdialený) objekt z vonkajšieho sveta, ako napríklad padajúci strom, je usporiadaný prostredníctvom informačných médií, ako sú odrazené svetlo, zvukové vlny, chemické molekuly alebo hmatové informácie z prostredia. To znamená, že predpoklady na vnímanie vonkajších objektov začínajú ešte predtým, než senzorická informácia zasiahne naše zmyslové receptory (neuróny špecializované na rozlišovanie rôznych typov senzorických informácií).
Keď informácia príde do kontaktu s príslušnými zmyslovými receptormi v ušiach, očiach, nose, koži alebo ústach, nastáva proximálna stimulácia. Percepcia sa vytvára v momente, keď objekt odráža vlastnosti vonkajšieho sveta.
Percepčná stálosť, konštantnosť vnímania
Jedným z kľúčových spôsobov, akými sa percepčný systém vyrovnáva s premenlivosťou, je analýza predmetov v percepčnom poli. Percepčná stálosť označuje schopnosť vnímať objekty ako nemenné, aj keď sa proximálne vnímanie vzdialených predmetov mení. Stálosť veľkosti znamená, že vnímame veľkosť objektu ako konštantnú, bez ohľadu na zmeny v jeho proximálnych podnetoch.
Vnímanie priestorovej hĺbky
Počas pohybu prostredím sa neustále obzeráme a zrakovo sa orientujeme v trojrozmernom svete, pričom sledujeme aj hĺbku ako tretí priestorový rozmer. Pri akomkoľvek pohybe, keď siahame po predmetoch alebo s nimi manipulujeme, musíme prijímať informácie o priestorovej hĺbke. Tieto informácie presahujú základné zrakové podnety, ktoré môžu byť buď monokulárne, alebo binokulárne.
Monokulárne hĺbkové podnety sú pozorované jedným okom, zatiaľ čo binokulárne hĺbkové podnety vyžadujú prijímanie informácií z oboch očí. Binokulárne podnety sú založené na vzdialenosti medzi očami a zahrňujú dva typy informácií: binokulárnu disparitu a binokulárnu konvergenciu.
Keď sa predmet približuje, rozdiel medzi obrazmi, ktoré oči prijímajú (disparita), sa zvyšuje, čo mozog interpretuje ako indikátor vzdialenosti. Pri pohľade na objekty z menšej vzdialenosti sa využíva binokulárna konvergencia, pri ktorej sa oči stiahnu dovnútra v závislosti od toho, ako sa predmet blíži. Mozog interpretuje pohyby očných svalov ako signál vzdialenosti predmetu.
B) Pamäť
Podľa Říčana (1972) má človek zložitý mechanizmus pamäti, ktorý sa delí na krátkodobú a dlhodobú pamäť. Krátkodobá pamäť uchováva prijaté podnety na určitý čas, pričom tieto informácie sú pripravené na okamžitú reprodukciu vďaka cyklickému priebehu vzruchov v určitých oblastiach mozgu. Dlhodobá pamäť na druhej strane uchováva informácie vo forme zakódovaných pamäťových stôp.
Pamäť nie je len mechanickou funkciou; je organizovaná podľa typu a významu zakódovaných informácií a jej obsah sa spája s novými poznatkami. Ľudská pamäť slúži ako rezervoár vedomostí, pričom vedomosť predstavuje organizáciu väčšieho množstva informácií, ktoré sú navzájom prepojené. Schopnosti sa od vedomostí odlišujú; napríklad schopnosť naučiť sa niečo naspamäť neznamená, že človek túto schopnosť aj ovláda.
Pamäť tiež uchováva schopnosti, ktoré sa používajú v hotových stereotypných vzorcoch, ale môžu sa reorganizovať podľa potreby. Okrem pohybových schopností existujú aj vnímavé a intelektové (mysliace) schopnosti. Kapacita ľudského senzomotorického aparátu na zdokonaľovanie schopností je oveľa väčšia, než si bežne uvedomujeme.
Tradičné modely pamäti
Podľa Sternberga (2002) existuje trojzložkový model pamäti, ktorý zahŕňa senzorickú pamäť, krátkodobú pamäť a dlhodobú pamäť. Senzorická pamäť je schopná uchovávať obmedzené množstvo informácií na veľmi krátky čas. Krátkodobá pamäť uchováva informácie na dlhší čas, zatiaľ čo dlhodobá pamäť má rozsiahlu kapacitu a umožňuje ukladanie informácií na veľmi dlhú dobu, možno aj neobmedzene.
Senzorická pamäť
Sternberg (2002) popisuje senzorickú pamäť ako počiatočné úložisko väčšiny informácií, ktoré neskôr prechádzajú do krátkodobej a dlhodobej pamäte. Ikonická pamäť je špecifický zrakový register, v ktorom sa informácie uchovávajú vo forme vizuálnych obrazov.
Krátkodobá pamäť
Podľa Sternberga (2002) nie je väčšina ľudí schopná introspektívne skúmať svoju senzorickú pamäť, ale všetci máme prístup k krátkodobej pamäti. Táto pamäť uchováva informácie na sekundy až niekoľko minút. George Miller (1956) vo svojej klasickej práci uvádza, že kapacita krátkodobej pamäti je zvyčajne 7 ± 2 položky. Kapacitu krátkodobej pamäti ovplyvňujú aj faktory, ako je počet slabík v položkách; ak sú položky zložené z viacerých slabík, je ťažšie si ich zapamätať. Akékoľvek oneskorenie alebo interferencia znižujú kapacitu krátkodobej pamäti na približne tri položky.
Dlhodobá pamäť
Podľa Sternberga (2002) dlhodobá pamäť uchováva informácie potrebné na každodenné fungovanie, ako sú mená a miesta, kde si ukladáme veci. Hoci existujú experimenty na overenie krátkodobej pamäte, nie je známe, ako presne overiť kapacitu dlhodobej pamäte. Otázka, ako dlho informácie pretrvávajú v dlhodobej pamäti, ostáva stále otvorená. Rôzne demonštrácie dlhodobej pamäte sa zameriavajú na to, čo sa v mozgu uchováva.
Mimoriadna pamäť: mnemonici
Sternberg (2002) spomína mnemonikov, jedincov s výnimočnými pamäťovými schopnosťami, ktorí zvyčajne používajú špeciálne techniky na zlepšenie svojho pamäťového výkonu.
Porušená pamäť: amnézia
Podľa Sternberga (2002) jedným z typov amnézie je retrográdna amnézia, pri ktorej pacienti strácajú pamäť na udalosti pred poškodením, ktoré amnéziu spôsobilo. Mierne formy tejto amnézie sa môžu objaviť po otrasoch mozgu, pričom pacienti si zvyčajne nepamätajú udalosti, ktoré predchádzali otrasu. Spear (1979, in Sternberg, 2002) uvádza, že takmer každý má skúsenosť s infantilnou amnéziou, ktorá sa týka neschopnosti vybaviť si udalosti z raného detstva. Všeobecne si pamätáme málo, alebo takmer nič, z obdobia do piatich rokov. Skupina autorov Milner, Corkin a Teuber (1968, in Sternberg, 2002) uvádza, že pacienti po operáciách mozgu sa zvyčajne zotavujú, avšak môžu trpieť anterográdnou amnéziou, ktorá im bráni v zapamätaní si nových udalostí po operácii, zatiaľ čo ich pamäť na udalosti pred operáciou ostáva dobrá.
Rola hipokampu a ďalších štruktúr
Squire a Zola-Morgan (1991, in Sternberg, 2002) uvádzajú, že niektoré štruktúry blízko hipokampu sú dôležité pre explicitnú pamäť a deklaratívne informácie. Hipokampus hrá kľúčovú úlohu v kódovaní týchto informácií a je zodpovedný za integráciu a konsolidáciu senzorických informácií, pričom zabezpečuje prenos novosyntetizovaných informácií do dlhodobej pamäte.
Hipokampus slúži ako prepojovací bod medzi informáciami uloženými v rôznych častiach mozgu a zohráva dôležitú úlohu v komplexnom učení. Z evolučného hľadiska sú mozgová kôra a hipokampus relatívne mladé štruktúry a deklaratívna pamäť je považovaná za novší fenomén. Mishkin a Petri (1984, in Sternberg, 2002) naznačujú, že bazálne gangliá kontrolujú procedurálnu pamäť, zatiaľ čo mozoček zohráva kľúčovú úlohu v klasickej podmienenej odpovedi a prispieva k mnohým kognitívnym procesom.
Z týchto zistení vyplýva, že rôzne typy nedeklaratívnej pamäti sú závislé na rôznych štruktúrach mozgu. Na makroúrovni pamäťových štruktúr sa začína rozumieť aj mikroúrovni. Opakovaná stimulácia určitej nervovej dráhy zvyšuje pravdepodobnosť vzniku nervových vzruchov, čo súvisí so zmenami na synapsiách neurónov. Niektoré neurotransmitery zas narušujú ukladanie informácií do pamäti, zatiaľ čo iné, ako serotonín, acetylcholín a noradrenalín, podporujú neuronálny prenos. Squire (1987, in Sternberg, 2002) poukazuje na to, že v hipokampe zdravých jedincov je vysoká koncentrácia acetylcholínu, zatiaľ čo u pacientov s Alzheimerovou chorobou, ktorá spôsobuje vážnu stratu pamäti, je jeho hladina nízka. U týchto pacientov sa pozoruje aj atrofia oblastí zodpovedných za produkciu acetylcholínu, pričom presné príčiny tejto choroby zatiaľ nie sú jasné.
C) Predstavivosť
Podľa Říčana (1972) predstavivosť je známy duševný jav, ktorý predstavuje psychickú rekonštrukciu predmetov alebo udalostí, podobne ako vnem. Okrem toho si môžeme predstavovať aj veci, ktoré sme nikdy nevideli. Dôležité sú najmä predstavy o vlastných činnostiach a výsledkoch, ktoré chceme dosiahnuť, čo je kľúčové pre akékoľvek zložitejšie aktivity. Väčšina našich myšlienkových procesov prebieha v súčinnosti s týmito predstavami, napríklad pri riešení hlavolamov alebo zložitých situácií.
Sternberg (2002) uvádza, že predstavy sú mentálne reprezentácie predmetov, udalostí a scén, ktoré nie sú v momente reprezentácie vnímané našimi zmyslami. Predstavivosť sa týka všetkých senzorických modalít, ako sú sluch, čuch a chuť. Väčšina psychologického výskumu sa však zameriava na zrakové predmety, teda na mentálne reprezentácie vizuálnych poznatkov, ktoré nie sú práve pozorované očami.
Psychológovia mimo kognitívnej psychológie skúmajú využitie mentálnej predstavivosti v rôznych oblastiach, ako je kontrola bolesti, podpora imunitnej odpovede alebo prekonávanie psychologických problémov, ako sú fóbie a úzkostné stavy. Skupina autorov Kosslyn (1981) a Kosslyn a Pomerantz (1977, in Sternberg, 2002) tvrdí, že si môžeme ukladať predstavy čohokoľvek, čo sme zažili, ako presné kópie fyzických obrazov. Avšak realisticky nie je možné uložiť každý pozorovaný fyzikálny objekt do mozgu, čo súvisí s kapacitou mozgu a jeho štruktúrami a procesmi.
D) Pozornosť
Podľa Říčana (1972) je pozornosť špeciálnou funkciou, ktorá sústreďuje vedomie na určité vnemy prichádzajúce z vonkajšieho i vnútorného prostredia. Neurofyziologicky si môžeme predstaviť pozornosť ako zotrvávanie excitácie v mozgovej kôre. Zistilo sa, že extroverti majú väčšie výkyvy v pozornosti ako introverti, pričom pozornosť sa často sústreďuje prirodzene.
Sternberg (2002) popisuje pozornosť ako nástroj, ktorý nám umožňuje aktívne spracovávať obmedzené množstvo informácií z našich zmyslov a iných kognitívnych procesov. Mechanizmus pozornosti zahŕňa vedomé aj nevedomé procesy. Vzhľadom na množstvo zmyslových informácií nám pozornosť umožňuje efektívne využiť naše obmedzené mentálne zdroje. Keď sa sústredíme na podnety, ktoré nás zaujímajú, zvyšuje sa pravdepodobnosť rýchlej a presnej reakcie. Prehĺbená pozornosť tiež zlepšuje pamäťové procesy, pričom informácie, ktorým sme venovali pozornosť, si pamätáme lepšie ako tie, ktoré sme ignorovali.
Vedomá pozornosť má tri hlavné funkcie:
- Detekcia signálov: zahŕňa bdelosť a schopnosť vyhľadávať objekty.
- Selektívna pozornosť: rozhodujeme, ktorým podnetom sa budeme venovať a ktoré ignorujeme.
- Delenie pozornosti: rozdeľujeme svoj pozornostný potenciál tak, aby sme mohli vykonávať viacero úloh súčasne.
Detekcia signálov je zložitý proces, ktorý sa môže skončiť štyrmi spôsobmi:
- Zásah (správne pozitívny): správne identifikujeme prítomnosť cieľa.
- Falošný poplach (falošne pozitívny): mylne identifikujeme signál, ktorý nie je prítomný.
- Omyl (falošne negatívny): nesprávne neidentifikujeme prítomnosť signálu, ktorý skutočne existuje.
- Správne zamietnutie (správne negatívny): správne určujeme, že signál nie je prítomný.
Určiť prítomnosť cieľového podnetu môže byť náročné, pretože sa spoliehame na neúplné informácie. Kritérium detekcie ovplyvňuje počet správnych zásahov a jeho nastavenie môže viesť k zvýšeniu falošných poplachov.
Bdelosť (vigilancia) je schopnosť venovať pozornosť podnetovému poľu dlhší čas, pričom jedinec aktívne vyhľadáva akékoľvek zaujímavé signály. Bdelý jedinec čaká na signál, ktorý sa môže objaviť kedykoľvek, a je pripravený reagovať, ak sa objaví vzácny podnet. Na druhej strane, vyhľadávanie je aktívny proces, pri ktorom sa snažíme nájsť konkrétny cieľ. Rozptyľujúce podnety, známe ako distraktory, môžu spôsobiť falošné poplachy a odvádzať pozornosť od cieľového podnetu.
E) Myslenie
Podľa Říčana (1972) je myslenie špecifickým spôsobom manipulácie s predstavami a symbolmi, najmä so symbolmi reči. Je to najkomplexnejšia a najnáročnejšia funkcia v našom schopnostnom aparáte, ktorá sa vyvíja najneskôr a je najzraniteľnejšia — najviac trpí únavou, alkoholom a nadmerným vzrušením.
Myslenie je kľúčové, keď sa ocitneme v nových a nezvyčajných situáciách, pre ktoré nemáme vopred stanovené hodnotové vzory, návyky alebo schopnosti nájsť nové riešenia. V tomto zmysle môžeme povedať, že myslenie je proces riešenia problémov, aj keď to samo osebe veľa nevysvetľuje.
Samotný akt myslenia je ťažko definovateľný. Introspektívne si môžeme uvedomiť, že často skúšame rôzne riešenia a hodnotíme ich efektívnosť. Niekedy si opakujeme jednotlivé aspekty problémovej situácie a náhodne skúmame vzťahy medzi nimi, až kým sa nedostaví moment „osvietenia“, kedy nájdeme riešenie. Tento moment nie je možné priamo ovplyvniť; musíme naň len čakať — často sa objaví práve vtedy, keď na problém nemyslíme. Takéto osvietenie sa dá dosiahnuť jednoduchšie, ak si problémovú situáciu zjednodušíme a vylúčime menej podstatné prvky.
Literatúra
NAKONEČNÝ, M. (1995). Psychologie osobnosti. Praha: Academia, 336 s. ISBN 80-200-1289-3.
ŘÍČAN, P. (1972). Psychologie osobnosti. Praha: Pyramida Orbis, 332 s.
STERNBERG, R. (2002). Kognitivní psychologie. Praha: Portál, s.r.o. , 636 s. ISBN 80-7178-376-5.