Ako uvádza Nakonečný (1995) v psychológií vystupuje pojem ega v rôznych významoch pre označenie rôznych aspektov JA. V podstate však pojem ego vyjadruje: 1) obraz seba samého, sebavnímania, predstavy, myšlienky, ktoré si jedinec vytvára sám o sebe a pocity, ktoré s tým súvisia. 2) zvláštny psychický aparát, ktorý vyjadruje najvyššiu úroveň integrácie osobnosti a je činiteľom špecificky ľudskej organizácie duševného života človeka a jeho dynamiky. Pojem ega tu vystupuje v rovine deskriptívnej a explanačnej. Oba tieto aspekty spolu súvisia, pretože organizujúce a regulatívne funkcie ega súvisia s jeho významom obrazu sama seba. Vzťah osobnosť a ego, pojem osobnosti je širší, zahrňuje ich vzťahy k životnému prostrediu a k organizmu. Pojem JA vyjadruje funkciu, ktorá osobnosť tým, čím je. Integrovaným, individuálne odlišným a jednotne fungujúcim celkom duševného života človeka. Základnou štruktúrnou funkciou ega je integrácia. Svoje prostredie, svoj vonkajší, ale i vnútorný svet vzťahuje človek ku svojmu JA a tento elementárny egocentrizmus v ľudskom duševnom živote tak výrazný u dieťaťa, všetky psychické funkcie sa koncentrujú na ego. Podstatou ega je obraz vlastného JA a zovšeobecnenie určitých skúseností týkajúcich sa vlastnej osoby. Obraz vlastného ega zahrňuje v tomto zmysle, nielen úsudky o sebe samom, ale i pocity, ktoré s tým súvisia. Ide tu principiálne o hodnotenie seba samého, o sebaoceňovanie, v ktorých sa uplatňujú určité kritéria. Obraz o sebe samom si si subjekt vytvára v dvoch rovinách ako tzn. reálne a ideálne ego. Reálne ego je to, ktoré o sebe subjekt súdi, že je predstava o tom, aký je skutočne. Ideálne ego je jeho predstava o tom, aký by chcel byť. Zovšeobecnene sebaoceňovanie sa rozumie ako pocit vlastnej hodnoty, respektíve ako postoj k sebe samému, pričom sa zdôrazňujú dve dimenzie tohto cítenia alebo postoja: akceptovanie alebo odmietanie seba samého. Podľa Brzezińskej (1973, in Nakonečný, 1995) jedinec, ktorý akceptuje sám seba, si v podstate verí a je schopný využívať svojich schopností, čo potvrdzuje určitá miera jeho životnej úspešnosti. Jedinec, ktorý odmieta seba samého, neakceptuje sa, je jedincom neúspešným, ktorý na svoje životné zlyhania, reagoval pocitmi viny alebo krivdy, čo vedie často k vytváraniu negatívnych postojov aj voči iným a môže a môže narúšať jeho sociálne fungovanie celkovo. Človek môže milovať, ale i nenávidieť svoje telo, svoje skutky, seba samému celkovo a tento pomer k sebe samému určuje i jeho pomer ku svetu a k životu, ktorý môže byť vnímaný ako zdroj potešenia alebo utrpenia. Obraz seba samého sa rozvíja po celý život jedinca a preto vystupuje i problém stability ega, respektíve zmien v obraze vlastného JA, najmä v kritických etapách života (dospievanie, starnutie) a v kritických situáciách (psychické traumy, existenčné pohromy). Menia sa samozrejme ako znaky reálneho, tak ideálneho ega. Dospelosť je pokladaná za obdobie relatívnej stabilizácie ega. Plastické a stabilné sebaoceňovanie musí byť podľa nasledujúcich vlastností: systematické poznávanie seba samého, jedinec má jasne vymedzený vzorec toho, kým chce byť ideálu vlastného JA, ideálne JA má byť len v určitom stupni nesúhlasné s rovnakým JA a nemá prekračovať možnosti a schopnosti realizácie, v sebaoceňovaní jedinca musí byť zahrnutí ohľad na oceňovanie, ktoré o jedincovi poskytuje jeho sociálne okolie a informácie o vlastných skutkoch. Nakonečný (1995) uvádza, že človek o sebe vie, že má určité schopnosti a určité poznatky, vie, že v niečo verí, má určité ciele, nároky, určité väzby, k svojmu okoliu. Všetky tieto aspekty, utvárajú jeho sebavnímanie a na rôzne aspekty dohromady sa hľadí skôr ako na periferné, či povrchné. To môže byť označované ako rozšírené JA, ktorému sú blízke najmä predmety vlastnej tvorby. Kognitívny systém osobnosti zahrňuje okrem vnímania a myslenia, tiež imagináciu (predstavy a fantázie), ale i jeho jednotlivé kategórie sú vnútorne diferencované. Dynamickou funkciou ega rozumieme vývinovo najvyšší princíp motivácie, ich vzťažnosť k egu. Tkz. k ego-vzťažným motívom patrí potreba kompetencie, autonómie, sebaochrany/ ego-zahrňujúce motivácie sa prejavuje s myšlienkou, že všetko čo je asociované s hodnotou JA, si jedinec lepšie zapamätá, lepšie diferencuje vo vnímaní, cítení a v myslení. Štruktúra ega je inherentná tendencia k evalvácií a k vyhnutiu sa devalvácií ega, ktorá sa prejavuje mnohými konkrétnymi motívmi: podať výkon, získať uznanie, úctu, obdiv, kompetenciu, autonómiu, rešpekt, prejavom nedôvery, pohŕdaniu, neúspechu a zlyhaniu, atď. To sú príklady ego-vzťažných motívov. Osobnosť, ktorá ich vytvára je čiastočne najdôležitejším produktom stretávania sa vo svete. A tak sa tzv. ego-angažovaná motivácia uplatňuje všade, kde je hodnota ega ohrozená, neúspechom, prípadne, kde je daná príležitosť k udržaniu vysokej hodnoty ega alebo k jej zvýšeniu. Všeobecne vystupuje tento druh motivácie všade tam, kde vystupujú hodnoty, s ktorými sa jedinec identifikoval, predovšetkým hodnota jeho vlastného JA. Pojmy ako sú evalvácia a devalvácia (pozitívne zhodnotenie a nezhodnotenie) ega vyjadruje teda základné aspekty dynamického fungovania ega, ktorá má tendenciu získavať evalváciu a devalváciu ega sú sociálne situácie a teda postoje a správanie druhých ľudí voči indivíduu: vyslovená pochvala alebo prejavená úcta, či obdiv znamenajú evalváciu, naproti podceňovanie, či výsmech znamenajú devalváciu. Základnou tendenciou osobnosti je udržiavať vnútornú integritu, či rovnováhu. Tá môže byť narušená vznikom negatívnych zážitkov (emócií) ako reakcie na zlyhanie, neúspech, všeobecne v situáciách frustrácie, v ktorých je angažované ego a kedy je teda ohrozená hodnota ega. Tieto situácie je možné označiť ako frustrácie ega, lebo je ohrozená jeho hodnota a to v ako očiach jeho subjektu, tak i pre jeho okolie. Zdrojom tejto situácie môžu byť ako vonkajšie neprekonané prekážky (zlyhanie, neúspech), tak i vlastná psychika, keď jedinec spraví niečo, čo je v rozpore s jeho v rozpore s jeho osobnou morálkou a čo má povahu impulzívneho činu (pocity viny, hanby), ale keď niečo naliehavé neučiní (zábrany). V takých prípadoch vystupujú prevažne nevedomé fungujúce ego-obranné mechanizmy. Dôsledkom frustračných situácií je úzkosť a spomínané ego-obranné mechanizmy slúžia k redukcii úzkosti. Ego-obranné mechanizmy sú psychologickou analógiou biologickej imunity, odolnosti organizmu voči nákaze zaisťované imunologickými mechanizmami. Dezintergrujúce zážitky vyvolávajú dysfunkciu psychického aparátu a sú tak v tomto zmysle, protikladom adaptácie. Psychická integrácia, či vnútorná rovnováha sa utvára okolo ega, preto je obrana ega základným predpokladom bezporuchového fungovania psychiky vôbec: človek s pocitmi viny zlyhania, či už vo sfére výkonovej, alebo morálnej, je človek vnútorne dezorganizovaný (dezorganizujúce vplyvy úzkosti na mentálny výkon).
Zoznam použitej literatúry
NAKONEČNÝ, M. (1995). Psychologie osobnosti. Praha: Academia, 336 s. ISBN 80-200-1289-3.