AK SA TI ČLÁNOK BUDE PÁČIŤ NEVÁHAJ A PODPOR DETSKÚ ONKOLÓGIU DOBROVOĽNÝM PRÍSPEVKOM:
SVETIELKO NÁDEJE, o.z.
Detská fakultná nemocnica s poliklinikou
Nám. L. Svobodu 4
974 09 Banská Bystrica
www.svetielkonadeje.sk
IČO: 3788 9346
DIČ: 2021703200
Registrácia: Ministerstvo vnútra SR, č. spisu VVS/1- 900/90-16888 z 24.5.2002
Platobné údaje pre záujemcov o podporu našej činnosti:
IBAN: SK83 1100 0000 0026 2075 6262
Špecifický symbol: 45000
Podľa Dušeka a Chromého (1987) patrí porucha osobnosti, známa v minulosti ako psychopatia, medzi psychické poruchy s nízkou procesnou aktivitou. Jej základom je disharmonicky vyvinutá osobnosť, kde sú niektoré črty nadmerne zvýraznené a iné potlačené. Predpokladá sa, že porucha osobnosti má genetické základy, ale rozvíja sa aj v priebehu ďalšieho vývinu. V minulosti sa verilo, že psychopatickú osobnosť je možné iba zdediť a že nie je možné ju ovplyvniť. Dnes sa však uznáva, že jedinci majú vrodené predispozície, no abnormálne charakteristiky sa formujú pod vplyvom okolia a schopnosti prispôsobiť sa.
Abnormálne vyvinutá osobnosť má zníženú odolnosť voči psychotraumatickým vplyvom, a preto sa u psychopatických jedincov často vyskytujú aj iné psychické poruchy, ako sú neurózy a funkčné psychózy. Zhoršenie prejavov psychopatickej osobnosti z vnútorných (endogénnych) príčin sa označuje ako dekompenzácia, zatiaľ čo patologické reakcie sú spôsobené vonkajšími faktormi. Pri návrate k pôvodnému psychickému stavu môžeme hovoriť o kompenzácii.
Pojem abnormálna osobnosť je široký a zahrňuje akúkoľvek odchýlku od normálneho vývinu osobnosti. U niektorých jedincov sú psychopatické črty iba naznačené, čo neznamená, že ide o plne vyvinutú psychopatiu; v takýchto prípadoch hovoríme o akcentovanej osobnosti, ktorú nemožno zaradiť medzi normálne osobnosti. Anomálna osobnosť zahŕňa klinicky ľahšie formy psychopatií.
Podľa Praška (2003) sa človek so závislou poruchou osobnosti nadmerne spolieha na starostlivosť druhých, čo vedie k submisívnemu správaniu, podlizovaniu a silnému strachu z opustenia. Honzák (2018) opisuje týchto jedincov ako nesmelých, nepriebojných a skromných. Praško (2003) uvádza, že títo jedinci sa pasívne spoliehajú na iných, aby za nich rozhodovali, a majú veľký strach z odmietnutia a bezmocnosti. Bežné sú pocity bezradnosti a pasívny súhlas s prianiami iných.
Osoby s touto poruchou majú ťažkosti so samostatným rozhodovaním a potrebujú neustále povzbudzovanie. Snažia sa zapáčiť druhým, často im slúžia a lichotia, pričom sú náchylní na využívanie. Ak ich potreby nie sú uspokojované, môžu podliehať depresiám alebo úzkostným stavom. Často zažívajú intenzívny strach z opustenia a vnímajú sa ako bezmocní a nekompetentní.
Títo jedinci ťažko vyjadrujú nesúhlas, pretože sa obávajú, že by mohli stratiť podporu druhých. Nezvládajú samostatne zasahovať do svojich činností, pretože pochybujú o svojej schopnosti správne rozhodovať. Aby si zabezpečili starostlivosť a podporu, sú ochotní robiť veci, ktoré im sú nepríjemné. Neznášajú samotu a cítia sa opustení a bezmocní, keď sú sami, a naliehavo vyhľadávajú spoločnosť tých, ktorí im poskytujú podporu a pomoc.
Mallinow (1981, in Praško, 2003) pozoroval, že u týchto osôb môže byť prítomná latentná hostilita a provokatívny aspekt ich závislosti, čo sa najviac prejavuje pri hospitalizácii. Závislé správanie často prináša sekundárne zisky v podobe starostlivosti a pozornosti druhých. Orálna dispozícia sa môže prejavovať problémami s jedlom, alkoholom alebo drogami, pričom sa častokrát vyvíja abúzus sedatív, hypnotík, anxiolytík a analgetík.
Podľa Gottesmana (1963, in Praško, 2003) existuje významná korelácia medzi faktormi submisivity a dominancie u jednovaječných aj dvojvaječných dvojčiat. Závislá porucha osobnosti môže predstavovať zosilnenú a maladaptívnu variantu normálnej závislosti, pričom je častejšia u žien, obvykle u mladších súrodencov z viacerých detí. Je relatívne častá a jej priebeh a prognóza sú veľmi rôzne.
Depresívna dekompenzácia sa často objavuje v období, keď títo jedinci zažívajú pocit ohrozenia dôležitého vzťahu. Pri vhodnej liečbe býva prognóza dobrá. Môže sa však vyskytnúť aj rozvoj úzkostnej poruchy, sexuálnej dysfunkcie alebo poruchy spánku v časoch, keď cítia ohrozenie separáciou od partnera. Hraničiari zažívajú pocity samoty a vyžadujú stálu podporu, ale nepodliezajú a neprispôsobujú sa okoliu.
Pri agorafóbii, ktorá sa často vyskytuje komorbídne, prevládajú obavy z opustenia domova a potreba sprievodu, čo môže vyzerať ako prejavy závislosti. Pri vyhýbavej úzkostnej poruche prevládajú pocity insuficiencie a znehodnotenia, ktoré vedú k vyhýbaniu sa kontaktom na rozdiel od závislej poruchy osobnosti, kde je vyhľadávanie podpory z okolitého prostredia.
Literatúra
DUŠEK, K. – CHROMÝ, K. – MALÁ, E. (1987). Psychiatria. Martin: Osveta, 297 s.
HONZÁK, R. – HONZÁK, F. (2018). Čas psychopatů. Praha: Galén, 335 s. ISBN 978-80-7492-984-5.
PRAŠKO, J. et al. (2003). Poruchy osobnosti. Praha: Portál, s.r.o., 359 s. ISBN 80-7178-737-X.