AK SA TI ČLÁNOK BUDE PÁČIŤ NEVÁHAJ A PODPOR DETSKÚ ONKOLÓGIU DOBROVOĽNÝM PRÍSPEVKOM:
SVETIELKO NÁDEJE, o.z.
Detská fakultná nemocnica s poliklinikou
Nám. L. Svobodu 4
974 09 Banská Bystrica
www.svetielkonadeje.sk
IČO: 3788 9346
DIČ: 2021703200
Registrácia: Ministerstvo vnútra SR, č. spisu VVS/1- 900/90-16888 z 24.5.2002
Platobné údaje pre záujemcov o podporu našej činnosti:
IBAN: SK83 1100 0000 0026 2075 6262
Špecifický symbol: 45000
Podľa Dušeka a Chromého (1987) patrí porucha osobnosti, známa v minulosti ako psychopatia, medzi psychické poruchy s nízkou procesnou aktivitou. Jej podstatou je disharmonicky vyvinutá osobnosť, kde sú niektoré črty nadmerne zvýraznené a iné potlačené. Predpokladá sa, že táto porucha má genetické základy, ale rozvíja sa aj počas ďalšieho vývinu osobnosti. V minulosti sa verilo, že psychopatickú osobnosť je možné len zdediť a nie je možné ju ovplyvniť. Dnes je jasné, že jedinci majú určité vrodené predispozície, no abnormálne charakteristiky sa formujú pod vplyvom prostredia a schopnosti prispôsobiť sa.
Abnormálne vyvinutá osobnosť má zníženú odolnosť voči psychotraumatickým vplyvom, čo môže viesť k prejavom iných psychických porúch, ako sú neurózy a funkčné psychózy. Zhoršenie prejavov psychopatickej osobnosti z vnútorných (endogénnych) príčin sa označuje ako dekompenzácia, na rozdiel od patologických reakcií, ktorých príčiny sú vonkajšie. Pri návrate k pôvodnému psychickému stavu môžeme hovoriť o kompenzácii.
Pojem abnormálna osobnosť je široký a označuje akúkoľvek odchýlku od normálneho vývinu osobnosti. U niektorých jedincov sa psychopatické črty môžu len naznačovať, pričom ide o akcentovanú osobnosť, ktorú nemožno zaradiť medzi normálne osobnosti. Anomálna osobnosť zahrňuje klinicky ľahšie formy psychopatií.
Podľa Dinwiddieho et al. (1992, in Praško, 2003) je základnou charakteristikou disociálnej poruchy osobnosti dlhodobý vzorec správania, ktorý prejavuje nezáujem o práva iných. Honzák (2018) spomína, že táto porucha sa nazýva aj antisociálna porucha osobnosti a je typická absenciou strachu, aj keď to neplatí pre všetkých jedincov s touto poruchou. Dinwiddie a kol. uvádzajú, že disociálni jedinci uspokojujú svoje potreby bez svedomia, pričom medzi ich správaním a sociálnymi normami je výrazný rozpor.
Tieto osoby nedokážu udržať trvalé vzťahy a často parazitujú na druhých. Od detstva sa prejavujú krádežami, klamstvami a týraním slabších, majú problémy s autoritami a v dospelosti sa ich správanie môže prejaviť promiskuitou a kriminálnou činnosťou. Takéto správanie nie je možné dostatočne ovplyvniť ani trestom. Disociálni jedinci majú nízku frustračnú toleranciu a nízky prah pre agresivitu a násilie, pričom majú problém odložiť uspokojenie svojich potrieb.
Chýba im súcit a empatia, a sú ľahostajní k spoločenským normám, záväzkom a morálke. Obviňujú druhých za svoje neúspechy a svoje konflikty racionalizujú. Svoj problém vidia ako neschopnosť druhých akceptovať ich alebo obmedziť ich slobodu. Títo jedinci sa často ocitajú vo väzení, ale môžu sa dostaviť aj na psychiatriu pre pridružené poruchy, ako sú depresie alebo nespavosť.
Podľa Kernberga (1987, in Praško, 2003) je disociálna porucha osobnosti často spojená s abúzom návykových látok. Je podobná narcistickej poruche osobnosti, najmä pokiaľ ide o empatiu. Disociálna porucha osobnosti sa vyskytuje len u malého percenta ľudí, ktorí páchajú trestné činy; nie všetci kriminálnici majú túto poruchu a naopak, nie všetci jedinci s disociálnou poruchou osobnosti páchajú trestné činy.
Táto porucha zahŕňa aj amorálne, asociálne a psychopatické črty. Existujú silné dôkazy o dedičnosti pri vzniku disociálnej poruchy osobnosti, avšak interakcia medzi biologickou predispozíciou a vplyvom prostredia je menej významná. U pacientov s touto poruchou sa často zisťujú pôrodné komplikácie a neurologické príznaky v detstve, ako aj poruchy pozornosti a hyperaktivita (ADHD).
Raine (1997, in Praško, 2003) zistil, že prítomnosť neuromotorických príznakov a negatívne rodinné prostredie významne zvyšujú pravdepodobnosť kriminálneho a násilného správania v dospelosti v porovnaní s jedincami bez týchto faktorov. Skorý rodinný život týchto osôb býva často problematický, pričom rodičia môžu vykazovať agresívne alebo nekonzistentné správanie. Deti bývajú zanedbávané alebo zneužívané.
Epidemiológia disociálnej poruchy osobnosti je nejednotná. Prevalencia sa odhaduje na 0,2-9,4 % v celkovej populácii, 3-37 % u hospitalizovaných psychických pacientov a až 75 % u väzňov v nápravných zariadeniach. Táto porucha je častejšia u mužov.
Podľa Harea a kol. (1991, in Praško, 2003) môže mať disociálna porucha osobnosti sklony k antisociálnemu správaniu. Narcistický jedinec vykorisťuje alebo zneužíva iných, pretože si myslí, že má na to právo kvôli svojej výnimočnosti, zatiaľ čo disociálny jedinec sa zameriava najmä na materiálny prospech. Na rozdiel od antisociálnej poruchy osobnosti majú jedinci s disociálnou poruchou osobnosti problémy s impulzivitou, pričom asociálne správanie sa môže prejaviť aj v dôsledku užívania psychoaktívnych látok a môže sa vyskytovať aj ako komorbidita.
Literatúra
DUŠEK, K. – CHROMÝ, K. – MALÁ, E. (1987). Psychiatria. Martin: Osveta. 297 s.
HONZÁK, R. – HONZÁK, F. (2018). Čas psychopatů. Praha: Galén. 335 s. ISBN 978-80-7492-984-5.
PRAŠKO, J. et al. (2003). Poruchy osobnosti. Praha: Portál, s.r.o. 359 s. ISBN 80-7178-737-X.